Nopamätám si časy, keď sa televízia iba rozbiehala, a bola iba takýmdoplnkom k detským hrám. Vlastne, ani nie iba k detským, skôrrodinným. Vtedy jednotliví členovia klanu neboli tak izolovaní, hluchí vočiostatným so slúchadlami na ušiach, slepí pri hre na mobile, gejmboji, plejstejšne, kompjutri.Niekedy funguje kontakt medzi ľuďmi v jednom byte iba prostredníctvomBluetooth, Wi-Fi alebo kábel. No kedysi bola v každej rodine stará škatuľas Člověče, nezlob se (nehnevajtesa, ale na názov Človeče, nehnevaj sa som si doteraz nezvykol), alebošachovnica a pre nenáročných hra Skákanáalebo Zajac, Dáma, alebo Mlyn na druhej strane šachovnice.Výpadok elektriny nás nikdy nezaskočil nepripravených, naopak, často bolvítaný. Nemuseli sme si robiť domáce úlohy, bez prúdu bola aj súdružkaučiteľka. Pri svetle sviečok, ktoré boli vždy poruke, sme si zahrali aj inéspoločenské hry, ktoré možno už vykapali. Napríklad na Žalobabu. Na lístky sa napísali jednotlivé slová: kráľ, sudca, zlodej, žalobaba, vyplácačalebo kat, už si dobre nepamätám.Lístky sa poskladali, zamiešali a každý dostal jeden. Bola to dobrápsychologická hra ako pre pokrových hráčov. Kto dostal lístok so žalobabou, začínal: „Žalujem, žalujem na tohoto pána!“ a pritom pozoroval tvárespoluhráčov. Samozrejme, zlodej sasnažil tváriť čo najsvätejšie, kráľaž nápadne nenápadne. Keď žalobabadobre tipovala, kto je zlodejom,dostal trest zlodej. Ak nie, zaopovážlivosť dostala ona. Sudca vymeraltrest, všetky boli fyzické. Napríklad, čo si pamätám, tak veľképivo bol úder päsťou o päsť, priloženú ku kotrbe vinníka, čo zrejmeznázorňovalo dávne narážanie sudu piva. Alebo previnilec dostal nejaký ten škerec hánkami, či dlaňami strechu po frizúre. V nejakej poviedkesom sa dočítal, že americké deti hrávajú (asi tiež už len hrávali) o čosikomplikovanejšiu podobnú hru, na Vraha.U nás v komunizme sa však nevraždilo, nanajvýš kradlo. Radosťz hry sme mali o to väčšiu, že sa do nej zapájal aj otec. A ešteväčšiu, keď mal dostať trest. Rovnako aj pri Človeče. Aj to s nami hral s rovnakým zápaloma nervami, keď ho niekto poslal znovu na štart. Dedko nás zasa naučil Vačkového Dzura, Tajného, Domino.
Peknéhry sme mali. Nie ako táto generácia, ktorá na monitore seká kostlivcov, strieľado vojakov, až je krvavý celý monitor. My sme sa pekne učili žalovať,pretvarovať sa, súdiť, trestať, likvidovať súpera, podrážať nohy, škodoradostnesa smiať, vracať údery, rútiť sa cez mŕtvoly do cieľa, do domčeka.
