Otec rukuje
Mal som iba tri roky, keď vypukla prvá svetová vojna v roku 1914. Každý muž - vojak, až do veku 60 rokov, musel narukovať, a tak medzi nimi bol aj môj otec. Bol vtedy ešte mladý, iba 29-ročný, práve toľko mala i moja matka.
Spomínam si na to veľmi dobre, keď celkom malý cupkal som popri matke, ktorá niesla v perinke na rukách brata Gusta a šli sme vyprevádzať otca do Trnavy na stanicu, ktorý rukoval na vojnu. Všade, kde som sa len pozrel, videl som plač a nárek, i posledné už možno lúčenia so svojimi drahými, veď naozaj, koľkí z nich sa domov viac už nevrátili. Dlhý nákladný vlak bol mužmi doslova nabitý, môj otec mi ešte z vagóna vyhodil nejaký strieborný peniaz, ktorý som zdvihol zo zeme a pevne zvieral v hrsti. Ešte nám párkrát rukou zamával a vlak sa dal do pohybu. Zo stanice sme sa pomaly pešky vracali naspäť domov, vtedy ešte žiadne autobusy nechodili.
V našej domácnosti predsa len tak smutno nebolo, lebo veď tu medzi nami bol dedko Rašla, mamenkin otec, ktorý v tom čase bol ešte práce schopný a tak nás za neprítomnosti otcovej svojím zárobkom živil a sa o nás staral. Na neho mám i budem mať vždy pekné spomienky.
Dedko Rašla nemal trvalé a pevné zamestnanie ako je tomu u ľudí dnes (pozn. L. Š.: v čase písania spomienok), a tak robil len príležitostné práce na poliach hrnčiarovských bohatých sedliakov, ako sú okopávky repy, maku alebo zemiakov, a po skončení týchto prác prišla žatva, zber obilnín, na ktorej práci sa tiež zúčastňoval.
Coburg
V roku 1916 na pekných a úrodných poliach začala sa stavať nová továreň, bolo to neďaleko Hrnčiaroviec, a mala názov Mannesmann Coburg, úč. spol. v Trnave, na výstavbe ktorej podieľal sa svojou prácou aj náš dedko. Táto továreň sa naozaj rýchle vybudovala, bol však veľký nedostatok najmä mužských pracovných síl a tak do práce sa zapájali i ženy. Museli, veď mužov mali na vojne a deti pýtali jesť.
Dedkovi som nosieval obedy. Do fabriky prichádzali vagóny a vagóny starého železa, z ktorého sa lialo železo nové a dedko mi poukazoval celý postup tejto práce. Zaviedol ma do obrovskej haly, kde sa v peciach rozlievalo staré železo a robotníci ho nalievali do foriem, akoby to bola obyčajná voda. Ťažkú formu so železom, ktoré pravda vo forme rýchlo tuhlo, vzal veliký gránik (žeriav) a odnášal stranou, kde sa z foriem ťažkými kladivami vytĺkalo a ukladalo na seba ako kusy dreva. Odliate železo sa vozilo do valcovne, kde dostávalo plochý alebo guľatý tvar. Práca to bola nesmierne zaujímavá a ja by som sa bol vydržal tam dívať do nekonečna.
Varená repa
Sedliaci museli zbožie odovzdávať pre bojujúcu armádu a civilné obyvateľstvo trpelo hladom. Dostával sa síce akýsi prídel potravín, ale toho bolo málo a nechýbal iba chlieb, ale ani zemiakov nebolo, a tak miesto toho všetkého jedli sme dosť často varenú cukrovú repu, chlieb nahradzoval upečený báleš (posúch) z kukuričnej múky, nazývaný v tom čase všeobecne „gerhen“.
Keď si dnes na toto všetko pomyslím a vidím v sudoch pre odpadky zahodený aj kus chleba, ba i pečiva, je mi z toho smutno. Prídu mi na myseľ okamžite dni prvej svetovej vojny, keď deťom bol kúsok chleba vzácnejší ako je im dnes hoci aj kus torty alebo inej maškrty.
Urláb
Prežil som už dve svetové vojny, ale ten opravdový hlad som poznal za prvej. Spomínam si, že keď nebohý otec prišiel z vojny na urláb (dovolenku) a videl, že sme bez chleba, neváhal dlho. Vzal na plecia svoj vojenský ruksak a tak, ako prišiel vo vojenskej uniforme, šiel z dediny na dedinu a prosil sedliakov o kúsok chleba pre nás. Nie všade ho dostal, ale predsa len čosi priniesol a to bola opravdová hostina, lebo veď miesto varenej cukrovej repy mali sme v rukách ozajstný kúsok čistého chleba.
Obdivoval som jeho rakúsko-uhorskú uniformu, ktorá mu pekne pristala a slušala. Slúžil u kanonierov. Aká to zhoda okolností, že i ja som o 16 rokov neskôr narukoval k tomu istému útvaru. Otcovi bolo v tom čase 31 rokov.
U fotografa
Počas tejto otcovej dovolenky vybrali sme sa všetci do Trnavy dať sa vyfotografovať. Jediným fotografistom bol vtedy v Trnave Kabáth. Býval oproti dnešnej novej pošte. Vchod do tohto domu je ešte dosial neporušený. Na tejto fotografii sú teda rodičia, dedko Rašla, ja a brat Gusti, viac nás vtedy ešte nebolo. Fotografiu, na ktorej som ako 5-ročný, opatrujem ešte dodnes vo svojom albume. Bolo to v roku 1916.
Chleba
Postupne však ako sa vojna chýlila ku koncu, aj zásobovacie pomery sa zlepšovali a bolo už kde-tu dostať kúpiť aj chlieb. Pamätám si veľmi dobre, že matka ho kúpila raz až v Seredi, vrhli sme sa naň sťa vyhladovaní vlci a len keď sme prvé sústo prehltli, zistili sme, že pekár chlieb neosolil. Bol pekne do červena upečený, ale neslaný, soli však doma bolo dosť, osolili sme si ho po vrchu a jedli ho i tak s veľkou chuťou.
