reklama

Pozvánka na stretávku

Pár týždňov sa doma povaľovala pozvánka na stretávku spolužiakov po 25 či 30 rokoch, na obálke bolo manželkine meno. Teraz, keď potrebujem do nej nakuknúť, ju nemôžem nájsť, a ženy sa nechcem pýtať. Keď ju mala naposledy v ruke, nadávala na nejakú, vymyslím si, že Helenu Trstínsku, lebo na to sa jej už ozaj nechcem pýtať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Nepôjde tam. Na to stretko. Ani minule, pred piatimi rokmi nebola. Nie kvôli 500-korunovému šeku. Skrátka – nepôjde, a ja ju poznám, že sa ju neoplatí prehovárať.
„Tej Helene to v živote neodpustím,“ hovorí moja pozerajúc cez pozvánku kamsi do nekonečna.
„Aká Helena, čo ti vyviedla?“ – akože prejavujem záujem, len aby som ju vytrhol z tej nezvyklej letargie, či v čom sa to zrazu ocitla.
„To bola moja najlepšia kamarátka,“ pokračovala ako v hypnóze. „Na ZDŠ-ke sme sedávali spolu, chodila som k nim, ona k nám, vedeli sme o sebe všetko. Ktorý chalan sa ktorej páčil, koľkokrát sa na ňu pozrel za deň, potiahol za vrkoč, či potkol cez veľkú prestávku. Spolu sme išli po základnej aj na tú istú školu do Trnavy. Vždy sme si o sebe všetko povedali, nezatajili ani myšlienku. Až raz...“
„To sa na ňu odvtedy hneváš? Ja že teraz niekedy ťa vytočila...“
„Raz sme šli zo školy na autobus. Vieš, keď nebol spoj, išli sme vlakom do Smoleníc a odtiaľ autobusom do Orešian. No a vtedy nám išiel ale za pol hodinu autobus, no Hela ma ťahala ešte na stanicu, že dáme si ešte pivo. Koľkokrát som s ňou popíjala na peróne pivko, boli sme také šestnásťročné rebelky, rifle, americké nášivky a tak. No ale tentoraz som sa ponáhľala domov, musela som ešte večer niekam ísť, tuším kvôli mame..., už neviem. No a Hela ma len prehovárala, až napokon vyhlásila: Poď na jedno, sľubujem ti, že to je naposledy. Tak som teda šla. Pri pive nám nebolo veselo ako inokedy, Hela mi v škole spomínala, že má problémy so svojou láskou, ale nestihla povedať detaily. A teraz zasa viazla reč. Tak ja teda idem, ešte chytám autobus, oznámila som jej. Ona zostala. Večer som šla z domu niekam na autobus, a ten meškal dobrú polhodinu. Šofér vysvetľoval nadávajúcim chlapom, že priecestie v Smoleniciach bolo uzavreté, niekto sa tam hodil pod vlak. Neviem, čo mi to napadlo, opýtala som sa, či Helena Trstínská. Šofér, že áno, že či som ju poznala. Že či, ako seba samu. Ale hento jej nikdy neodpustím, to sa najlepšej kamarátke nerobí.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu


Foto: Stanica Trnava 1962, autor Ján Škreko najstarší


Ladislav Šebák

Ladislav Šebák

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík:  Trnava dnes a kedysiTrnava 20. storočiaTrnava 21. storočiaHistóriaFotky z balkónaDetiFikcieLumpáreňSpomienkyDedkove spomienkyTrampingVeselé historkyÚvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu