Nepôjde tam. Na to stretko. Ani minule, pred piatimi rokmi nebola. Nie kvôli 500-korunovému šeku. Skrátka – nepôjde, a ja ju poznám, že sa ju neoplatí prehovárať.
„Tej Helene to v živote neodpustím,“ hovorí moja pozerajúc cez pozvánku kamsi do nekonečna.
„Aká Helena, čo ti vyviedla?“ – akože prejavujem záujem, len aby som ju vytrhol z tej nezvyklej letargie, či v čom sa to zrazu ocitla.
„To bola moja najlepšia kamarátka,“ pokračovala ako v hypnóze. „Na ZDŠ-ke sme sedávali spolu, chodila som k nim, ona k nám, vedeli sme o sebe všetko. Ktorý chalan sa ktorej páčil, koľkokrát sa na ňu pozrel za deň, potiahol za vrkoč, či potkol cez veľkú prestávku. Spolu sme išli po základnej aj na tú istú školu do Trnavy. Vždy sme si o sebe všetko povedali, nezatajili ani myšlienku. Až raz...“
„To sa na ňu odvtedy hneváš? Ja že teraz niekedy ťa vytočila...“
„Raz sme šli zo školy na autobus. Vieš, keď nebol spoj, išli sme vlakom do Smoleníc a odtiaľ autobusom do Orešian. No a vtedy nám išiel ale za pol hodinu autobus, no Hela ma ťahala ešte na stanicu, že dáme si ešte pivo. Koľkokrát som s ňou popíjala na peróne pivko, boli sme také šestnásťročné rebelky, rifle, americké nášivky a tak. No ale tentoraz som sa ponáhľala domov, musela som ešte večer niekam ísť, tuším kvôli mame..., už neviem. No a Hela ma len prehovárala, až napokon vyhlásila: Poď na jedno, sľubujem ti, že to je naposledy. Tak som teda šla. Pri pive nám nebolo veselo ako inokedy, Hela mi v škole spomínala, že má problémy so svojou láskou, ale nestihla povedať detaily. A teraz zasa viazla reč. Tak ja teda idem, ešte chytám autobus, oznámila som jej. Ona zostala. Večer som šla z domu niekam na autobus, a ten meškal dobrú polhodinu. Šofér vysvetľoval nadávajúcim chlapom, že priecestie v Smoleniciach bolo uzavreté, niekto sa tam hodil pod vlak. Neviem, čo mi to napadlo, opýtala som sa, či Helena Trstínská. Šofér, že áno, že či som ju poznala. Že či, ako seba samu. Ale hento jej nikdy neodpustím, to sa najlepšej kamarátke nerobí.“

Foto: Stanica Trnava 1962, autor Ján Škreko najstarší