Po rokoch som ho stretol, že už ho vyhodili - nafúkal z jedného piva. Inokedy sa mi zasa posťažoval, že ho niekto udal, keď pomáha na stavbe - a bolo po podpore. Mal ešte kopu ďalších osobných problémov - alimenty, rodina, ktorá ho obrala o dom... Dal sa na žobranie. Z mosta pri poliklinike ho vyháňali policajti, pokoj našiel až pri Hrubom kostole, v poctivom kľaku, žiadne sedenie na pätách ako v kostole, opretý lakťom o operadlo lavičky. Prichýlila ho neďaleko na Jeruzalemskej bývajúca rodinka. Nebolo to zadarmo, za nocľah a stravu si platil, povedľa bicykla ovešaného školskými kabelami každý pracovný deň odprevádzal na opačný koniec mesta študentov domáceho pána do špeciálnej školy. Poobede zas opačne. A šup zasa do roboty pri kostole.
Neskôr sa museli obyvatelia domu na Jeruzalemskej sťahovať, majiteľ ho vraj ide rekonštruovať. Tak sa aj s rodinou svojho dobrodinca ocitol vo Veľkých Kostoľanoch. Do práce musel dochádzať autobusom.
Zažil tu všeličo, vždy mi všetko porozprával. Či už ho tu zmlátili výrastkovia, zamdlel od vysokého tlaku, alebo že ho bývalý vedúci zo Skloplastu pozval k nemu domov na nedeľný obed a dal mu aj sto korún. Vysvitlo, že sa poznali odmalička - zo Štefánikovej ulice.
„No, aby nedopadol ako ten pánko v tom vtipe,“ a vyrozprával som mu, ako raz jeden pekne oblečený pán dal jednému žobrákovi 500 korún, na druhý deň ho znovu stretol a bolo mu trápne dať mu menej - znova mu dal 500-ku. Na ďalší deň znovu a tak aj každý ďalší deň. No raz neprišiel. Objavil sa až po dvoch týždňoch. Nahnevaný žobrák mu vyčíta, kde toľko bol. „Na dovolenke, na Malorke.“ „Ahá! A za moje penáze!“
Moja žena ho mala rada. Má nos na ľudí a na prvé stretnutie vie človeka ošacovať. Štefan bol podľa nej veľký dobráčisko. Vždy sa pri ňom pristavila, pokecali, posrandovali. Raz na mňa už z diaľky volal, že jeho má radšej ako mňa, lebo jemu dala až 50 korún, a mne, ako mu prezradila, dala ráno len 20. A že si peniaze od nej má odkladať, že až ma raz porazí z toľkého žrania a fajčenia, zoberie si jeho.
Uličkou popri Hrubom kostole nechodíme často, ale aj ja, aj maželka, sme si všimli, že asi od Nového roku sme tam na Štefana nenatrafili. „Asi šiel na tú Malorku,“ sranduje žena. „Tam moje veno!“
Minulý štvrtok žena listuje v Trnavskom hlase a zrazu vykríkne: „Môj tretí muž umrel!“ „Čože?! Štefan? To neni možné, šak nemal ani šedesát!“ Ako neveriaci Tomáš skenujem biele riadky na čiernom podklade, a naozaj, vraj niekedy na prelome rokov...
