reklama

Prečo písať spomienky?

Odpoveď som našiel hneď v úvode spomienok môjho starého otca, ktoré začiatkom 80. rokov minulého storočia rozdal v niekoľkých exemplároch svojim siedmim deťom: "...Ak by som mal písať tieto moje životné spomienky len pre seba samého, nemalo by to v podstate veľký význam, lebo ich mám v duchu pred sebou tak, ako aj celý môj uplynulý život. Ja však chcem, aby moje deti vedeli, ako som od útleho detstva prežíval svoju mladosť i svoj už dospelý vek, slovom - všetko ako to v celom mojom živote prebiehalo ešte prv, ako oni prišli na svet a ja som sa stal ich otcom. Verím teda, že tieto moje spomienky, ktoré im pri dožití mojej sedemdesiatky predkladám a venujem, príjmu s láskou a možno z nich načerpajú aj mnoho poučenia pre svoj ďalší život..."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (47)
Ján Škreko (1911-1990)
Ján Škreko (1911-1990) 

Niektoré časti jeho spomienok majú význam a hodnotu iba pre jeho potomkov, iné aj pre jeho rodné Hrnčiarovce nad Parnou, i blízku Trnavu, no našiel som v nich aj kapitoly zaujímavé pre toho, kto sa zaujíma o dávno pominuté časy i ľudí. Občas sa nájdu aj riadky na porovnanie s dneškom, v ostatnom článku to bola napríklad hospodárska kríza, tentoraz som vybral znovu aktuálnu tému - školstvo:

„...Časom sme však všetci odrástli a bolo treba myslieť už aj na školu. Naši otcovia boli vtedy ešte na vojne, lebo keď som mal 6 rokov a začal chodiť do prvej triedy, písal sa iba rok 1917 a vojna sa skončila o rok neskôr. Tak dobre sa na to pamätám, akoby to bolo dnes, keď som ako prváčik vstupoval po prvý raz do školy, vtedy ešte do maďarskej, lebo za Rakúska-Uhorska slovenských škôl nebolo. Naša reč slovenská bola Maďarmi neuznávaná a všemožne potlačovaná. V úradoch a v škole sa hovorilo len po maďarsky. Aj rodná moja obec, Hrnčiarovce nad Parnou, mala svoj maďarský názov Gerencsér a Trnava zasa Nagyszombat.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neviem už, a ani si nepamätám, kto ma po prvýkrát priviedol do školy, ale tak sa mi zdá, že nikto. Išiel som jednoducho sám s ostatnými chlapcami. Keď som vošiel do triedy, sadol som si ako ostatní prváci hneď do prvej lavice vyhradenej pre prvákov. Vidím sa v duchu tam ešte i teraz, ako tam sedím tichučko a pozerám strachom na vtedajšieho učiteľa a zároveň aj organistu, starého Lehotaya, ktorému vtedy mohlo byť tak asi 60 rokov. Dodnes si pamätám na jednu z jeho vianočných piesní, ktorú spieval v kostole: „Anča kašu uvarila..."

Obrázok blogu

Bol to chlap zavalitej, silnej, strednej postavy a prísneho vzhľadu. Všetci žiaci sa ho báli a ja azda najviac. Na objemnom jeho brušku visela ťažká strieborná retiazka po oboch stranách. Jeho tekavý zrak, večne zaslzený, blúdil zo žiaka na žiaka, ale nás prvákov, ktorí sme boli v jednej miestnosti spolu s ostatnými žiakmi II. až VI. ročníka, si po celý rok vôbec nevšimol a tak sme sa u neho ani nič nenaučili, lebo vyučovalo sa ešte v reči maďarskej, a tej sme nerozumeli. Tento človek, ktorého zrak bol večne zachmúrený a prísny, sa možno na nikoho v živote neusmial a preto nemal ani vľúdneho a láskavého slova pre svojich žiakov. Celá jeho tvár bola vždy zamračená, a tak školské deti sa mu radšej už zďaleka z cesty vyhýbali, než by ho boli mali stretnúť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naša obec bola vtedy ešte malá a takisto málo detí v nej, nebolo sa teda ani treba čudovať, že žiaci zo všetkých tried sa vmestili do jednej vyučovacej miestnosti a organista Lehotay bol jediným učiteľom pre všetkých. Vyučovanie sa začínalo vždy modlitbou v maďarskej reči. Starší žiaci ju vedeli odriekať, ale my, prváci, sme zo strachu otvárali iba ústa ako mladé vrabce, ktorým starý prináša v zobáku potravu. 

Po modlitbe starý organista Lehotay vystúpil na malé vyvýšené pódium, kde si sadol ku stolu, na ktorom nesmela nikdy chýbať trstenica. Udrel ňou o stôl a v tú chvíľu zavládlo hlboké a napäté ticho. Vo vzduchu visel strašný otáznik, kto bude vyvolaný k tabuli. Organistov prenikavý zrak blúdil dlho medzi lavicami, až si konečne vyhliadol nešťastnú obeť, ktorá prišla k tabuli napísať nejakú maďarskú vetu, ktorú jej nadiktoval. Ťažká a nezrozumiteľná bola tá maďarčina a práve tak ťažko ju vnímali a učili sa i žiaci. A preto, keď žiak nevedel, alebo zle napísal na tabuľu nadiktovanú vetu, organista Lehotay pristúpil k nemu a buď poriadne žiaka vyťahal za ucho, alebo žiak musel nastaviť ruku, na ktorú dopadol tvrdý a často až surový a nemilosrdný úder trstenicou. Triasli sme sa strachom, keď sme toto videli. On aj toto považoval za jednu zo svojich vyučovacích metód. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nás prváčikov si ale vôbec nevšímal a ani sa nám nevenoval. Podľa toho to s nami aj tak vyzeralo. Na konci školského roku som nepoznal ani len počiatočné písmeno abecedy a nevedel sa ani podpísať. V nasledujúcom roku 1918 starý organista a učiteľ Lehotay odišiel do penzie a všetci žiaci si uľavene oddýchli. Býval potom i so svojou manželkou v dome, ktorý neskôr prešiel do vlastníctva Augustína Pžitu (inak sa im hovorilo len Krupičákoví). Moja nebožka matka, aj keď vychodila celú maďarskú školu u tohto starého učiteľa, jednako sa nenaučila po maďarsky. Vravievala vždy, že starý organista jej nepovedal inak ako madová panenka, nevedno prečo.

28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika na čele s prezidentom Tomášom G. Masarykom. Bol koniec aj prvej svetovej vojny a Rakúsko-Uhorský štát sa definitívne zrútil, rozpadol. Všade viali po prvýkrát československé zástavy a na školách sa začalo vyučovať v slovenskom jazyku. A tak ja, v novoutvorenej Československej republike, začal som chodiť zasa len do prvej triedy, ktorú po odchode organistu Lehotaya prevzala po ňom jeho nevesta Matilda a jej manžel Timotej. Stal sa nástupcom svojho otca ako organista. Nebožká matka mi o ňom rozprávala, že rodičia ho dali študovať, aby sa stal tiež učiteľom ako jeho otec, lenže pre neschopnosť a nedostatok vlôh musel štúdium zanechať. Ani školu pre organistov nemal riadne dokončenú, lebo ani tam neprospieval, no i tak sedliaci si ho zvolili za organistu a toto miesto zastával až do času, kým nezostarnul a nešiel aj on do penzie. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po ňom prišiel za organistu i učiteľa a riaditeľa školy Pavel Daniš. Tento bol veľmi milým a príjemným človekom a každý ho mal rád, ale po troch či štyroch rokoch aj on opustil Hrnčiarovce. Miesto organistu zostalo uprázdnené a po čase, keď sa ako tak naučil hrať na organ Fero Šimončič (Zimov), zastával dlho túto funkciu. Kto nastúpil po jeho smrti, to už neviem, lebo som už viac rokov býval v Trnave. 

Budova bývalej Rímsko-katolíckej ľudovej školy stojí ešte i dnes uprostred mojej rodnej, ale neslúži už svojmu účelu. Je tam zriadený myslím poštový úrad a zdá sa mi, že i materská škôlka. Nová a viacposchodová budova školy je postavená hneď za cintorínom. Bola postavená v roku 1914 a mala celkom 3 vyučovacie miestnosti na poschodí. Jedna bola pre prvákov, kde učila, ako som už spomenul, pani Matilda Lehotayová. Vo vedľajšej miestnosti bola II. a III. trieda. Učila v nej dlhé roky učiteľka Terézia Fančovičová. 

Začal som teda znova, a keďže učiteľka Lehotayová mala na starosti len prvákov, po ukončení prvej triedy vedel som už aj dobre písať a čítať. Mohla mať vtedy tak okolo tridsať rokov. Lehotayka bola strednej, oblej, tučnej postavy a červených vlasov. Bývala i so svojím manželom Timotejom v škole v naturálnom školskom byte. Mali tri dcéry: Ilonu, Margitu a Anču. Neskôr sa im narodil syn Oskar, ktorý sa ako 15-ročný zabil na motorke.

Obrázok blogu

Prvú triedu slovenskej školy som teda absolvoval celkom úspešne a bol som spôsobilý postúpiť do druhej a tretej triedy k učiteľke Fančovičovej. Bola ešte slobodná a ani sa za ten čas, čo učila v Hrnčiarovciach, nevydala. Mala asi 45 rokov, my sme ju všeobecne nazývali Tereza. Bola vyššej postavy, tmavých havraních vlasov, a veľmi energická. Ako všetky staré dievky, aj ona bola nevrlá, neveselá a keď trestala žiaka - až bezcitná. Trest pozostával v tom, že žiak musel vstať, vystrieť ruku, dať prsty pospolu do takzvanej hrušky a ona po prstoch paličkou nemilosrdne bila. Ako sa pamätám, dostávali vždy väčšinou tí najhlúpejší, ktorí už ako druháci nevedeli ešte vôbec čítať a len tak slabikovali. Zaujímavé bolo u nej, že aj vtedy, keď trestala, vedela sa pri tom smiať, potrestaný žiak ale plakal, mne ho bolo ľúto a preto som túto učiteľku do istej miery začal akosi nenávidieť. 

Vtedy v škole na stole bola vždy pripravená palička, bez nej sa nezaobišiel ani jeden učiteľ či učiteľka. Paličkou dostávali nepozorní a neposlušní žiaci na ruku „packu". 

Učiteľka Fančovičová mala v jednej miestnosti žiakov druhej i tretej triedy a učiteľ Anton Machala učil od štvrtej až po šiestu, poslednú. Tento učiteľ bol nižšej, tenkej postavy, vždy pekne oblečený a bol nadovšetko energického vystupovania. Keď bola o 10. hodine veľká prestávka, žiactvo vyšlo všetko von na dvor a všade bolo plno kriku. Pri návrate do tried muselo byť potom už ticho, no sem-tam sa ešte niekto hlasito zasmial, ale učiteľ Machala silným hlasom zvolal: "Zavreš tú chlebárnu!" A hneď všetko utíchlo. 

Všetky tri triedy, ktoré mu boli pridelené, vyučoval striedavo, raz nás štvrtákov, potom piatakov a nakoniec aj poslednú, šiestackú triedu. Keď sa venoval jednej zo spomenutých tried, ostatné triedy mali voľno. Mohli si čítať, písať alebo kresliť. Ja som dal vždy prednosť kresleniu. Trnavský rodák učiteľ Anton Machala vedel byť dosť surový k žiakom. Jeho akousi obľubou bolo, keď žiak nevedel nájsť na mape určité mesto alebo pohorie, že ho zozadu sotil tvárou či už do mapy alebo i do tabule, a to tak, že žiak neraz z nosa krvácal. U toho učiteľa som vychodil len štvrtú triedu.

Raz do týždňa bolo v škole aj náboženské vyučovanie, katechizmus, predmet tak ako aj všetky ostatné povinný. A miestny pán farár Pavel Ochaba bol vo vyučovaní náboženstva naozaj prísny. Odpovedať z katechizmu musel vedieť každý žiak z predpísaného textu naspamäť a nesmel vynechať ani slovo. Ten, kto nevedel, musel vyjsť von z lavice, ľahnúť si na prednú lavicu a dostal od pána farára po zadnej časti tela trstenicou zopár nečítaných, aj dievčence, to bolo jedno. A veru bil nemilosrdne, že sa to často nezaobišlo ani bez plaču, najmä u dievčat, ale pána farára Ochabu to nijak zvlášť nedojalo, ba po každé, keď trestal, sa pri tom ešte i usmieval. Zaujímavým bolo, že ja som z náboženstva nebol nikdy vyvolaný, neviem prečo. 

Z druhej a tretej triedy spomeniem na niektorých spolužiakov a spolužiačky. V lavici sme sedeli piati a v mojej sedeli títo: Gusto Šipkovský, Štefan Trtol (dal si ho neskôr zmeniť na Tománek), Štefan Brimus, Jožo Husárikov - ale menoval sa Cíferský, prezývali ho Chochol, pretože mal hlavu trocha do špica). Všetci, od prvého do posledného - ťažko chápaví a preto aj najviac bití. Všetci štyria z mojej písanky vždy horlivo odpisovali to, čo sme dostali na úlohu, ja som im v tom nikdy nebránil..."

Ďalej dedko spomína menovite na všetkých ostatných spolužiakov, ale dôležitý pre mňa bol až ten v samom závere tejto kapitoly. Konkrétne šlo o jeho spolužiačku:

„...Keď si spomínam na IV. triedu, ako by som nespomenul aj moju spolužiačku Agnešku Šestákovú, ktorá sedávala rovno našej lavice na dievčenskej strane. V triede totiž jeden rad lavíc patril chlapcom a druhý dievčatám, a ja i ona, sedeli sme uprostred a na kraji lavice, medzi ktorými bola už len ulička pre učiteľa. Po tejto prostrednej najviac chodil, lebo mal v dohľade žiakov zo všetkých strán. 

Všímal som si už vtedy trochu aj dievčat a Agnešky tak akosi zvlášť. Bola vždy jednoducho, ale čisto upravená, a takúto som ju vídal už aj ako dospievajúcu devu. Kto by nám bol vtedy vedel povedať, že z nás budú raz manželia? Veru nikto. Koľko ráz sme spolu potom, keď už sme boli svoji, na to spomínali."

Ladislav Šebák

Ladislav Šebák

Bloger 
  • Počet článkov:  169
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Optimista bez dlhodobých plánov, s očakávaním, čo prinesie zajtrajšok, šok, šok, šok... Zoznam autorových rubrík:  Trnava dnes a kedysiTrnava 20. storočiaTrnava 21. storočiaHistóriaFotky z balkónaDetiFikcieLumpáreňSpomienkyDedkove spomienkyTrampingVeselé historkyÚvahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu