V apríli 2007 sa začali záchranné práce kopule, poich ukončení v novembri toho istého roku bol na prehliadku zvonovzasvätených patrónom Štefanovi mučeníkovi, Barbore a Mikulášovi, majúce ajs príslušenstvom (srdcia, hlavy) dohromady 7 ton, privolaný súdny znaleca kolaudátor zvonov Petr Rudolf Manoušek z Prahy. V neposlednomrade je aj zvonolejárom ako jeho otec i dedo. Zistilo sa, že nielenpukliny a opotrebované úderové vence sú nebezpečné pre zvony samotné iokolie, ale aj oceľová zvonová stolica z roku 1946, v ktorej boliupevnené, bola nešťastne zapustená do obvodových múrov a prenášanourezonanciou až do ich základov by naďalej ohrozovala jej statiku. Treba vyrobiťnovú, z dubového dreva, v akej sa tieto zvony húpali od roku 1569(vymenili ju za podobnú až v roku 1874, kedy bol Viliamom Fischerom aj znovupreliaty takmer dvojtonový zvon Barbora, vtedy rovnako starý ako pôvodná dubovákonštrukcia).
Meno zvonolejára Manouška je na Slovenskuznáme už takmer sto rokov. Po príkaze vydať zvony na pretavenie na kanónyprišlo v roku 1916 veľa našich miest a dedín o svoje staréskvosty, ktoré „živých volajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu“. Prepotreby armády dodýchali asi dve tretiny vzácnych zvonov. Medzi dnešnými sapreto nájdu mnohé z 20. rokov 20. storočia, s nápisom, že zvon ulialRudolf Manoušek a spol., Česká u Brna. Napríklad v Demänovej,Diviakoch, Dolnej Trnávke, Hronci, Mengusovciach, Námestove, Stredných Plachtinciach,v už zaniknutej Sielnici, Pezinku, Švábovciach, Trenčíne, Veľkom Orvišti.Zaujímavosťou je, že dva Manouškove zvony v roku 1921 kúpili aj neďalekéBohdanovce (ktorým po rekvirácii v marci 1916 zostal len jeden preliatyzvon z roku 1773), hoci v Trnave až do 40. rokov 20. storočiapôsobila firma bratov Fischerovcov.
Perličkouz čias rekvirácie sa môže pochváliť obec Hronec. Miestny farár Ignác Luckýšiel osobne orodovať do Budapešti za zvon Cyrila a Metoda s odôvodnením,že ten už na bojisku bol. Bol totiž preliaty z kanóna. Ministerstvo jehozdôvodnenie uznalo a „vojnového veterána“ obci nechalo.
Z trnavskýchzvonolejárov spomeniem Mateja Orfandla (odlial v roku 1762 zvon pre Nižnú,1773 - Bohdanovce), Karola Filgradera (1794 - Dolné Dubové, 1807 - Pezinok,1815 – Opatovce), Kajetán Zadl (1845 – Dolné Dubové, 1846 – Horná Súča, 1857 -Rakovce), Viliam Fischer alebo už spomínaný bratia Fischerovci (1888 – Opatovce,1902 – Opoj, 1922 – Veľké Orvište, 1924 – Ludrová, 1927 – Trstín). Samozrejme,zoznam by bol oveľa dlhší, ak by naše obce a mestá boli viac hrdé na sebai svoju históriu a pochválili sa ňou aj na takom neznámom čude, akýmje internet.
Dnes savraj na Slovensku tomuto remeslu nevenuje nik, posledný zvonolejár pôsobil v Bojniciach.Starí germánski majstri vymreli (napríklad trnavskí Fischerovci prišli zoSaska). Až z Prešova cestovali pred pár rokmi zvony na opravu majstroviKadlecovi na Moravu, Trnava si našla majstra Manouška s prenajatou špecializovanoudielňou v holandskom Astene. Pri svojej ďalšej návšteve podkrovia južnejveže začiatkom júla t. r. rozhodol, že takmer 4-tonový zvon Mikuláš z roku1583 s novším srdcom z roku 1754 nemusí cestovať za nemecko-holandskéhranice, opraví ho neskôr na mieste, no zhotoví mu, rovnako ako ostatným dvommenším, novú drevenú hlavu a fungl nové oceľové srdce. Krátko na to, 11.júla 2008, sa Barbora a Štefanvydali kmiónom na 860 kmdlhú cestu. (Udalosti z 11. júla na Mikulášskom námestí v Trnave somopísal v článku Rozlúčka s trnavskými zvonmi bez sĺz, odkaz na neho dolu).
Ich pompéznynávrat sa očakával v polovici septembra, keď si mesto Trnava v čase tradičnéhojarmoku pripomínalo 770. výročie udelenia kráľovských výsad Belom IV. Uvažovalosa, že vyzdvihnutie zvonov hore do veže zabezpečí istá pražská historickáskupina v dobových kostýmoch a replikami dávnych kladkostrojov na ľudskýpohon - šliapacím „škrečkovským“ bubnom. Atrakcia, oveľa nákladnejšia akotuctový autožeriav, sa nekonala. Renovácia zvonov si vyžaduje strašne veľačasu, veľmi pomalý ohrev a po vyvarení presne rovnakou zmesou kovovtakisto pomalé chladnutie. Navyše, na Barbore bola objavená ďalšia puklina.Práce sa oneskorili o niekoľko dní. Ďalší mesiac sa čakalo na dokončeniezvonovej stolice.
Túkonečne v pondelok 3. novembra priviezla na Mikulášske námestie českáfirma Stavební huť Slavonice, približne v rovnakom čase sa z Astenu doTrnavy vydal kamión s dvakrát narodenou Barborou (1569 a 1874)a starobylým Štefanom, o ktorom sa ešte do týchto chvíľ všeobecnemyslelo, že bol uliaty v 16. storočí. Veľkú trojdielnu klietku z dubovýchhranolov, pospájaných čapmi, najprv pokusne zložili vo svojej dielni, do Trnavyprišla ako skladačka pre obrov.
Noskladalo sa až v asi 35-metrovej výške, v malom priestore v podkrovíveže.
Voštvrtok ráno pri Dóme sv. Mikuláša zaparkoval kamión s dlho očakávanýmnákladom. Najskôr šiel na vzduch zvon sv. Štefan so svojimi 767 kilogramamičistej váhy, po ňom 1717-kilogramová Barbora, oba oťažené novými, starostlivozabalenými dubovými hlavami.
V prepravkečakajú nové srdcia, ložiská, remenice...
Zvonsv. Štefana, bez datovania a ozdôb, iba s majuskulným gotickýmnápisom pod čepcom - O REX GLORIE XPE VENI CVM PACE:
Barbora– to už je iná parádnica. To opreté vľavo od nej je jej nové srdce, ktoré jejpripevnia až po zavesení na zvonovú stolicu. Tu na zemi možno zatiaľ namilimeter presne naštelovať zvonové hlavy:
Novúvýbavu dostane aj najväčší zvon sv. Mikuláš, ktorý takmer 5 mesiacovv tichosti čakal na svojich kamarátov hore vo veži. Na vlastné oči som honikdy nevidel, za tých 425 rokov, čo sa dožil, sa to málokomu podarilo, poznámho len z opisu Maroša Mačuhu (link v minulom článku). Patrí medzinajväčšie v Európe. Je väčší ako jeden z piatich najvzácnejšíchzvonov Európy - bratislavský zvon Wederin od slávneho Baltazára Herolda,i o tri štvrte storočia starší. Večná škoda, že som ho nevidel ani naobrázku.
Anitieto deti, keby denne cvičili Piatich Tibeťanov a nalievali sa odvaromz archangeliky lekárskej, už tieto zvony takto naživo a zblízka nikdyneuvidia. Tak ešte zopár detailov na prácu Viliama Fischera z roku 1874
a neznámeho,oveľa staršieho zvonolejára:
A mohlisme sa rozísť. Dopravenie zvonov na vežu bolo naplánované ako vyvrcholenieslávnosti, ktorá sa mala začať o tretej poobede a skončiť omšouv Dóme sv. Mikuláša, už pod vyzdvihnutými a znovuvysvätenými zvonmi.Aj tak bolo.
Napriektakmer nulovej propagácii podujatia prišla na Mikulášske námestie dobrá tisíckaľudí, ani keby mali vešať richtára, a nie zvony:
V úvodeslávnosti zaspieval niekoľko skladieb spevokol Bradlan, ktorý dávno vymenil svojrevolučný repertoár za sakrálne piesne.
Ľudiaspoza provizórnych prekážok naťahovali krky a ruky s kompaktmia mobilmi, aby si ponad kordón žurnalistov (kde sú tie časy, keď sa akreditovaný fotograf plazil po pódiu, abynezavadzal vo výhľade) odniesli domov záber arcibiskupa Jána Sokola,biskupa Dominka Tótha, dekana Imricha Poláka... Pri pánovi dekanovi sa musímzastaviť a „smeknúť“ pred ním.Za všetkým, čo sa dialo okolo rekonštrukcie zvonov, a zrejme aj celéhodómu, stál ako hlavný iniciátor on. Tu je,
ale mámho aj v detaile z nejakého rozhovoru asi spred 8 rokov na fare:
Zrejmemálokto z jeho farníkov o ňom vie, že je aj básnik, hoci Dilong aniVeigl ešte nie. Napísal texty aj k terajšej slávnosti posvätenia zvonov,vytlačené na kartičkách, ktoré tam rozdávali na pamiatku:
Nohlavné slovo (aj spev), o ktoré sa podelil aj s primátorom ŠtefanomBošnákom, historičkou Danielou Zacharovou a niekoľkými ďalšími hosťami,patrilo hlave dvanástich dekanátov v Trnave a okolí - arcibiskupovi JánoviSokolovi.
Žiaľ,z posväcovania zvonov mám nafotené iba zadky novinárov. Škoda, bol somdosť ďaleko, neoviala ma ani vôňa kadidla; keď som bol malý a chodilpoctivo do kostola, bola to moja najobľúbenejšia vôňa hneď po dyme z výfukuTatry 111 alebo V3S-ky. Zato bolo dobre počuť dunenie oboch vynovených zvonov,po ktorých si v rámci obradu symbolicky poklepali gumeným kladivkom všetcikňazi i pozvaní hostia za Mesto Trnava.
O 15.40sa v blízkosti zvonov už nesmel zdržovať nik, scéna patrila pánoviManouškovi a viazačovi. Zo zeme sa za zvukov fanfár prvý odlepil zvon sv.Štefan. Kým sa naňho upierali všetky zraky, obaja mu rýchlo bežali naproti navežu:
Hákžeriava si čoskoro prišiel po väčšie sústo. Kapela hrala neúnavne ako na Titanicu(aj by sa sem celkom hodila pieseň Blížk Tebe, Bože, blíž):
O 16.07bola hore na chatrnej plošinke aj dvakrát tak ťažká Barbora.
Omša sa užmala začať, ešte pár pohľadov na nebezpečne vyzerajúcu scénu a svedkovianie každoživotného divadla sa rozišli domov, do kostola... Ja som ešte polhodinu vydržal s dohora vykrútenou hlavou a s prstom na spúšti, toľkoešte trvalo, kým Barboru prepasírovali cez gotické okno s vybúranouspodnou časťou. Bolo už šero, na námestíčku už skoro nikto, hore vo veži sanaplno pracovalo, roboty ako na kostole, párkrát tam zablýskal fotoaparát. Aha, pán Manoušek si asidokumentuje svoje dielo. Večná škoda, že tam nie som.
Cestoudomov ma utešovala len jedna vec, s ktorou som až doteraz vydržal byťticho. Náročky som sa v celom článku až doteraz vyhýbal datovaniunajmenšieho a najstaršieho zvonu – sv. Štefana. Dátum jeho narodenia chýbaaj na vyššie predstavenej pamätnej kartičke s modlitbičkami. Pod menom tohtozvona je len prázdny riadok, evidentne vymazaný na poslednú chvíľu pred tlačou.Doteraz sa malo za to, že je starý asi ako Barbora, ktorej vzhľad predpreliatím v roku 1874 nepoznáme, a teda nemôžeme porovnať soŠtefanom, ktorý je stále pôvodný. Buď sa v článkoch na túto tému jeho vekšalamúnsky obíde, alebo neurčito konštatuje, že je najstarší. Teda asiz roku 1569, či trochu starší. Tento letopočet zaznamenal v roku1823 do svojho zápisu z vizitácie tunajšej farnosti ostrihomskýarcibiskup, kardinál Alexander Rudnai (1819-1831), pri položke zvon sv. Barbora(o 51 rokov bol preliaty V. Fischerom bez zmienky o pôvodnom letopočte).Neviem, čo vizitátor presne napísal pri zvone sv. Štefan, asi len „nedatovaný“.
Tu bysom poznamenal na margo anonymného zvonolejára, autora pôvodnej Barboryz roku 1569, že ním mohol byť aj Lazar, ktorý iba dva roky predtýmodlieval zvon v blízkom Hlohovci. Dokázať by sa to dalo iba porovnanímchemického zloženia zvonoviny, ktoré bolo pre každého zvonolejára rodinnýmtajomstvom, ale ktovie, či Fraštáčania tento zvon ešte po dvoch svetovýchvojnách majú. No späť k Štefanovmu tajomstvu:
Týždeňpred príchodom opravených zvonov do Trnavy sa v tlači (Novinkyz radnice) prvýkrát objavilo odvážnejšie tvrdenie, že Štefan bol vyrobenýuž v 15. storočí. Na slávnosti historička D. Zacharová mu verejne pridalaaž 200 rokov, čo je približne začiatok budovania nového dómu, na základochpôvodnej baziliky, silne poškodenej požiarom v roku 1325. Začiatok novej výstavbysa donedávna kládol ku koncu panovania Ľudovíta z Anjou (1342-1382), novévýskumy ju posúvajú bližšie k začiatku jeho vlády. Zatiaľ neviem, prečo saodrazu začalo tvrdiť, že zvon Štefan je o dve storočia starší ako sadoteraz tradovalo, môj minulý článok, kde som to pred 5 mesiacmi napísal, asinečítali. V závere článku som napísal aj to, že viac nám povie chemickýrozbor zvonoviny, ktorý je nevyhnutný previesť pred opravou. Tak zrejme tenprehovoril. Tak táto moja vydarená predpoveď bola tou náplasťou na smútok, žeasi nikdy neuvidím zvon campana maxima, zasvätený patrónovi kostola – sv.Mikulášovi.
A keďmi tak dobre vychádzajú tipy, pokúsim sa uhádnuť aj Štefanovho autora – KonrádGaal (†1380). Opäť Nemec, ktorý prišiel so svojím zvonolejárskym umením ohúriťUhorsko. Ľudovít z Anjou ho za jeho jedinečnú prácu vo Visegrádev roku 1357 odmenil šľachtickým titulom. Panovník práve v tomto časev Trnave staval povyše svojej kráľovskej kúrie (za dnešnou budovou pošty),v ktorej neskôr aj skonal, nový farský kostol. No koho šikovnejšieho byhľadal ako Konráda Gaala (aj s dvoma bratmi sa natrvalo usadil na Spiši) na výrobu novéhozvonu, respektíve zvonov? Dve zvonice, ktoré sú dnes kostolnými vežami, už bolipostavené, iba sa mali opierať o rohy budúceho kostola (rozšírenýz oboch strán o bočné kaplnky bol až v rokoch 1618-1630), do ktorého samalo vchádzať portálom s lomeným oblúkom pod strednou, oveľa vyššou, štíhlou vežou, slúžiacou až do požiaru v roku 1567 ako rozhľadňa. Pre narušenú statiku jurozobrali, jej strážnu funkciu aj tak už onedlho mala na seba vziať Mestskáveža , ktorúzačal stavať majster Jakub v roku 1574. Celkom to do seba zapadá, háčik jelen v tom, že vedutu Jorisa Hoefnagla drvivá väčšina odborníkov (tušímvšetci) na trnavskú históriu odmieta, vraj ani napriek jednoznačnému názvumesta nezobrazuje Trnavu.
Zdroje informácií: uvedené v texte článku, aj v predchádzajúcom
