Trnava často bývala aj miestom stretnutí uhorského kráľa s vládcami susedných zemí, na ktorých sa uzatvárali dôležité zmluvy a dohody.
Po tristoročnej ére kraľovania Arpádovcov (1000 - 1301) a následných bojoch o dedičnú vládu v Uhorsku do Trnavy v najchladnejšom mesiaci roka 1327 prichádza so svojím sprievodom syn bývalého rímskeho cisára Henricha VII. - český panovník Ján Luxemburský. Napriek svojim 30 rokom a nevydarenému manželstvu mal s o 11 rokov staršou dedičkou českej koruny Eliškou (Alžbetou) Přemyslovnou pri príchode do Trnavy už sedem detí (dve z nich zomreli v útlom veku). Najstaršia Margaréta mala už vyše trinásť rokov, desaťročný syn Václav a neskorší rímsky cisár Karol IV. v jednej osobe bol na výchove na francúzskom kráľovskom dvore, kde ho vzdelával budúci pápež Klement VI.
Priblížme si aj rodinné pomery Jánovho, takmer o desať rokov staršieho hostiteľa - uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou, syna Karola I. Martela, vnuka neapolského a jeruzalemského kráľa Karola II. Porodila ho Klemencia, dcéra nemeckého kráľa Rudolfa Habsburského. Karol Róbert bol ešte nedávno švagrom Jána Luxemburského, a rovnako ako kráľ Francúzska Karol IV. Krásny, aj on mal za manželku jednu z jeho sestier. No tretia manželka uhorského kráľa Beatrix Luxemburská zomrela už ako štrnásťročná po roku manželstva, a Karol Róbert je dnes štvrtýkrát ženatý - s Alžbetou, dcérou poľského kráľa Vladislava Lokietka, ktorá mu ani nie pred rokom porodila budúceho uhorského kráľa - Ľudovíta. Priateľstvo medzi bývalými švagrami je teda nutné potvrdiť novou spojeneckou zmluvou.
Stretnutie kráľov sa uskutočnilo v priestoroch františkánskeho kláštora. Rokovalo sa aj o vzájomnom obchode, zmluvu podpísali 13. februára 1327 a spečatili prísahou pri oltári v priľahlom kostole. Dohodnuté bolo aj budúce manželstvo medzi ich deťmi, jednoročným Ľudovítom z Anjou (oženil sa však až s jeho vnučkou Margarétou) a štvorročnou Annou Luxemburskou (stala sa manželkou rakúskeho kniežaťa Ota Habsburského).
Od malého princa Ľudovíta a studeného februára 1327 v Trnave sa na chvíľu prenesme do horúceho júla roku 1382 vo Zvolene, kde za prítomnosti už kráľa Ľudovíta prebiehajú uhorsko-poľské rokovania. Po ich ukončení 25. júla chorý a zoslabnutý kráľ vyhlásil, že si odchádza odpočinúť a nabrať nových síl do svojho trnavského sídla. O pár týždňov, 10. septembra, vo večerných hodinách uhorský a poľský kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou zomiera v posteli vo svojej trnavskej kúrii. Do týždňa prevážajú jeho telo do Stoličného Belehradu, kde začínali korunováciou a končili v kryptách jeho predchodcovia.
Táto kráľovská kúria, alebo presnejšie hrádok alebo dvorec, sa nachádzal hneď za dnešnou budovou pošty, donedávna tu bolo po dvoch-troch zbúraných domoch asi pred 60 rokmi vybudované parkovisko, dnes sa tu dokončuje veľká stavba.
Známe sú dve verzie, ktorý z dvoch susedných domov v kline ulíc Hviezdoslavova a Hornopotočná stál presne na mieste kráľovského dvorca. Sporu sa vyhneme, ak zabudneme na stavby a pozrieme sa na už nejestvujúce koryto riečky Trnávka. To pri vyústení z Hornopotočnej pomerne nečakane vytváralo veľký oblúk, dotýkajúci sa až námestia. Oblúk na starých vyobrazeniach má tvar ostrohy, podľa ktorého sa ešte pred vyše pol tisícročím nazývala Hviezdoslavova ulica Ostrožná, Sporer Gasse, Sarkantyú utca.
Niektorí starší bádatelia považujú toto pomenovanie za omyl, za zlý preklad Ostrovskej ulice, no zdá sa, že správne sú oba názvy. Kráľovský dvorec kedysi pravdepodobne obmývalo aj ďalšie rameno potoka (zrejme rovnako umelé ako terajšie koryto Trnávky), pretekajúce miestom, kde od stredoveku do minulého storočia bola v zástavbe domov inak neopodstatnená medzera. Miesto, na ktorom stál dvorec, bolo vlastne ostrovom.
Dá sa predpokladať, že pôvodné hradisko, stojace uprostred mesta a chránené vodnou priekopou i kolovou hradbou, bolo vybudované už v časoch Veľkej Moravy. Nachádzalo sa v bezprostrednej blízkosti hlavného, dnes Trojičného námestia, pod ktorým archeológovia našli veľké množstvo úlomkov plevových tehál, z akých sa v miestach chudobných na kameň stavali dôležité stavby. V Trnave v 9. storočí bola z kameňa postavená len rotunda na vyvýšenom mieste pri východnej hranici mesta, nedávno sa našli jej základy za Hrubým kostolom. Apropó - hranice mesta. Vieme, že v polovici 12. storočia dal Trnavu ohradiť múrom Gejza II. Hoci bol odvtedy nespočetnekrát ničený a opravovaný, či celkom prestavaný, viaže sa naň zaujímavá, možno ešte nepublikovaná príhoda asi spred dvoch rokov. Keď boli na pomoc v presnejšom určení času dávnej rekonštrukcie kupolí veží Hrubého kostola privolaní pracovníci z výskumného ústavu v Brne, domáci pamiatkari im ponúkli na skúmanie aj kus dreva, použitého kedysi v mestskom opevnení ako bandáž. Viac-menej pre upresnenie, z ktorého roku 13. alebo 14. storočia pochádzajú novšie, na kamenných základoch stojace tehlové hradby a veže. Tu je to drevo z jednej zo 40 veží opevnenia:
Výskumníci dendrológiou prišli k úžasnému výsledku: strom, ktorého drevo bolo použité pri stavbe murovanej veže v Michalskej ulici za Hrubým kostolom, bol vyťatý v roku 1148! Aby sme boli trochu skromnejší a nekládli murované opevnenie hneď do čias Gejzu II., je naporúdzi vysvetlenie, že drevo z polovice 12. storočia sa do neskoršej stavby z pálených tehál dostalo pri rozoberaní staršieho drevo-zemného valu, ktorý novší múr takmer kopíruje. Pri prestavbe ho znovu použila ako dobrá gazdiná buď o pol storočia neskôr Konštancia, ktorá Trnavu dostala ako súčasť vena od svojho otca Bela III., no pravdepodobnejšie až o ďalších 40 rokov jej synovec Belo IV., ktorý od nej mesto kúpil aj so zánovnými hradbami.
Rovnako ako je ťažké uprostred takmer pravidelného obdĺžnika historického jadra Trnavy s rozmermi 800 x 700 m nájsť dôkazy o prapôvodnom hrádku veľkomoravského vladyku, prebudovávaného neskôr Arpádovcami a Anjouovcami, je ťažké zistiť, kto, kedy a prečo vytýčil na tie časy tak predimenzované rozmery mesta, aké na celom území dnešného Slovenska nemajú obdoby. Pôdorysom veľmi pripomína rímsky tábor, castrum. Stredom naprieč celým táborom tečie zdroj vody, drevo z vyklčované územia bolo použité na kolovú ohradu a príbytky, lemujúce dve rovné hlavné ulice s jednou priečnou. V strede na najbezpečnejšom mieste bol vybudovaný veliteľov dom, na pahorku na východnom konci, v miestach dnešného Hrubého kostola, uctievali kult slnka. Ulice v tvare H, na konci ústiace bránami, sa prakticky zachovali dodnes, pribudli iba nové medzi nimi a krivoľaké, kopírujúce koryto bývalého potoka (Hornopotočná, jedno rameno tieklo v stredoveku zrejme aj Pekárskou ulicou). Toto castrum je aj na rímske pomery nadrozmerné, ale mohlo ísť o zajatecký tábor pre 5 až 6 tisíc ľudí. Rímske dejiny 2. storočia sa zmieňujú o bližšie nelokalizovanom tábore v súvislosti s kmeňom Jazygov. Iste, nedávny objav rímskej bronzovej spony na Pekárskej ulici, akéhosi predchodcu dnešného zatváracieho špendlíka, túto „rímsku“ teóriu nepotvrdzuje, jej autor Imrich Borbély mi ju rozprával dokonca pred jej nálezom, ale stojí za úvahu.
Po tomto, namojdušu neplánovanom excese sa vráťme do 14. storočia, k trnavským schôdzkam kráľov. Od stretnutia domáceho pána Karola Róberta a hosťa Jána Luxemburského uplynulo 33 rokov, obaja boli už dávno nebožtíkmi. Takmer sa pretrhlo aj rodinné puto medzi týmito panovníkmi - sedemročné manželstvo Ľudovíta z Anjou s vnučkou Jána Luxemburského bolo ukončené smrťou štrnásťročnej Margaréty. Druhá manželka uhorského a poľského kráľa Ľudovíta bola Alžbeta Bosnianska. Český a nemecký kráľ, a zároveň aj rímsky cisár Karol IV. pri príchode do Trnavy na jar 1360 bol už dvojnásobný vdovec, s treťou manželkou, 30-ročnou Annou Svídnickou, mal zatiaľ iba jedno dieťa - dvojročnú Alžbetu. Cisárova nová svokra Katarína bola sestrou Ľudovíta z Anjou, takže Anna Svídnická iste na ceste do Uhorska sprevádzala svojho cisárskeho manžela, aby pozdravila svojho ujca, ktorého zrejme od svojho sobáša s Karolom IV. v Budíne nevidela.
V máji 1360 boli na rokovaní prítomní aj rakúsky vojvoda a moravský markgróf, pretože okrem obnovenia starých zmlúv o spojenectve a priateľstve bolo treba písomne potvrdiť, že Habsburgovci sa vzdávajú nárokov na Čechy a Moravu, a opačne - Luxemburgovci na Rakúsko. Zmluva bola podpísaná 15. mája 1360.
V trnavskom archíve sa nezachovali záznamy, koľko stálo daňových poplatníkov toto cisársko-kráľovské veľkolepé stretnutie, ani to, kde boli významní hostia ubytovaní. Ľudovít počas svojej vlády rád staval a prestavoval - v Trnave sa pustil do prestavby románskeho kostola sv. Mikuláša (Hrubý kostol), františkánskeho kláštora a kostola, a obdobne ako vo Zvolene, kde preukázateľne prebudoval veľkomoravský dvorec, v ktorom neskôr príležitostne prebýval Onrej II., Belo IV. a zrejme všetci uhorskí králi (na jeho mieste vyrástol zámok), k podobnej prestavbe sa odhodlal na podobnom starobylom obydlí aj v Trnave.
Nové kráľovské sídlo muselo byť nádherné, hodné ubytovania rímskeho cisárskeho páru. Veď presne po 9 mesiacoch a 11 dní od podpísania trnavskej zmluvy sa v Norimbergu narodil Anne Svídnickej prvý syn a neskorší brandenburský vládca, luxemburské knieža, nemecký a český kráľ - Václav IV.
Ústne alebo písomné zdroje:
Imrich Borbély (zajatecký tábor), Vladimír Rábik (hradisko), Ivan Staník (drevo v hradbách), Jozef Šimončič (smrť Ľudovíta Veľkého), Ján Štubňa (dvorec vo Zvolene)
