V deň D bol otec už od rána nervózny. Po dlhočiznejrannej toalete (pozostávajúcej hlavne zo studenej sprchy, operných áriía následného holenia, ale chvalabohu už bez spevu) hľadal bielu košeľu, potomviazanku, nakoniec aspoň dve podobné ponožky. Sem-tam niektorý z násôsmich detí dostal „pohlavek“, keď zbadal, že niečo prežúva. „Na hody sa musíísť s prázdnym žalúdkom!“- znel jeho ranný rozkaz. No netešili sme sa lenna bohato prestretý stôl, aký sme poznali z rozprávky Soľ nad zlatoa z matných spomienok na minuloročné hody. Dedko bol výborný huslista,ktosi tam hral aj na heligónku, všetci spievali, rozprávali sa veselé príhody,ktoré za rok trochu vybledli, a pridali sa nové.
Najnovšie mal v talóne vždy Simeon. Neviem, za čo savyučil, ale veľa rokov pracoval v miestnom družstve, ale stretol som sas mnohými, čo ho poznali zo Skloplastu, Trnavského cukrovaru... Zomrelpred pár rokmi, ale jeho príhody zostanú v rodine nesmrteľné. Patril medzimálo humoristov, ktorí sa absolútne nezasmejú, keď si z niekoho uťahujú.Za všetky aspoň túto:
Simeon stál v Trnave na autobusovej zastávke.O chvíľu sa pri ňom zastavila mladá žena, podľa batožiny z diaľky, ajpodľa spisovnej slovenčiny: „Prosím vás, ide odtiaľto autobus doHrnčiaroviec? Nerada by som nastúpila do nesprávneho.“ „Ale pravdaže, aj ja tamcestujem“ – snažil sa mäkčiť Simeon. „Vy ste odtiaľ?“ „Pravdaže, veď somhrnčiarovský farárko.“ „Pochválen buď Ježiš Kristus, prepáčte, nevedela som,keď ste v civilných šatách.“ „Až na veky, dcéra moja, to nič. Niekedymusíme ísť aj takto, v obleku, a načúvať hlasu svojich ovečiek ajinkognito...“ – s kamennou tvárou vysvetlil Simeon.
Mladá pani sa však, na nemilé prekvapenie Simeona,v Hrnčiarovciach usadila nadlhšie. Nedalo sa jej donekonečna vyhýbať, razsa museli stretnúť. A stalo sa to práve neďaleko družstva, odkiaľ saozývalo bučanie dobytka, a kam sa v starých špinavých montérkach ponáhľalSimeon. „Pochválen, pán farárko!“ – srandovala už z diaľky tentoraz mladápani. „Dobrý! Prepáčte, ponáhľam sa.“ „Viem, za svojimi ovečkami.“
