Ruský jazyk, povinný už od 4. triedy základnej deväťročenky,bol pre mnohých riadnym strašiakom. Zatiaľ čo sa ruské deti učili svetový jazykangličtinu, my ešte svetovejší – ich. Kvôli ruštine (aj) som vyletel po dvochrokoch ničnerobenia na gympli aj ja (nestačilo vedieť, že pes sa povie sabáka, kôň lóšaď, poďakovať slovíčkom spasíba,ospravedlniť sa s izviníte miňá...,)z večernej priemyslovky zas niektorí starší spolužiaci, ktorí si z učňovkyuž nepamätali ruské hieroglyfy. Škoda mnohých odborníkov – strojárov. Pritompri ústnych odpovediach, keď skúšajúca rozmýšľala, čo bude doma variť, niekedystačilo rozprávať po slovensky s ruským prízvukom, hoci o včerajšomfutbalovom zápase.
Ako som sa na jednom koncerte Poutníkov dozvedel, podobnetak robili aj bratia z Moravy. Na Jirkovho spolužiaka si po nejakejpísomnej práci však učiteľka už dala bacha, a s hrôzou zistila, žepred polročnou klasifikáciou nevie po rusky ani ň. Zúfalá, že z neho pritabuli nevytiahla jediné ruské slovíčko, ho poslala sadnúť, a keďže samanemala záujem byť najhorším ruštinárom – pedagógom, dala mu ešte jednu šancu.Na Jozefa naposledy v jeho rodnej materčine (preložím) prehovorila:
„Jozef, prosím ťa, povedz mi aspoň jedno jediné slovíčko porusky, len jedno jediné, a dostaneš od mňa na polroku štvorku. Vieš čo, jati ju teda teraz dám, ale v druhom polroku budem na teba o to prísnejšia.Budeš mať teda štvorku, sadni si. No aspoň sa mi poďakuj!“
Z Jozefovho podvedomia sa konečne vynorilo jedno ruskéslovo: „Sabáka!“
