Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Jana Slobodová

Jana Slobodová

Bloger 
  • Počet článkov:  202
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík:  ZAJEZKAPoéziaO veciach mimo násRozprávkySúkromnéNezaradené

Nezaradené

Anketárka

Jana Slobodová

Anketárka

Raz sa mi vo sne zjavil Boh. Chytil ma za golier, aby ma vytiahol z môjho pokojného života v kláštore a povedal: „A teraz to, čo si sa naučila v ústraní meditačného života, ideš aplikovať v bežnom živote.“ „Aplikovať?!“ opýtala som sa pohoršene, „A to má byť skúška z matiky? Vari nevieš, že som vyletela zo školy práve kvôli nej?!“ kričím na Boha, no on si ďalej melie svoje. „Idem ťa trénovať v teréne medzi ľuďmi, v hluku miest, cestnej premávky, krčiem a putík, cigaretového dymu a výherných automatov,“ zachechtal sa a zrazu ho nebolo. Keď som sa zobudila v hlave mi stále znel jeho smiech. O pár dní na to, prišiel za mnou v podobe uhladeného chlapíka prezlečeného za marketingového agenta v béžovom ľanovom obleku. Keď som mu otvorila dvere, pred očami mi zamával Dohodou o vykonaní práce a povedal: „Mám pre teba úlohu. Budeš chodiť po putikách a vypĺňať tieto dotazníky o spotrebe alkoholu, cigariet, nealko-nápojov. O nič nejde. Len potrebujeme zistiť, koľko peňazí ľudia spláchnu dole gágorom a koľko vyhodia do vzduchu za cigarety.“ Vybavil ma manuálom pre anketárov, zoznamom krčiem a reštaurácií, anketovými hárkami a odišiel. Kým som stihla povedať nie, už bol preč.

  • 20. nov 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Jerry

Jana Slobodová

Jerry

Kúpila som si imaginárneho psa na náš imaginárny balkón. Volá sa Jerry. Tri až päťkrát za deň ho chodím venčiť. Mám pocit, že mu to nestačí. Ale musím chodiť do práce. Robím v kancelárii. Už roky. Mám pocit, že od narodenia. A že tam ostanem navždy. Keď som začala chodiť na obchodnú akadémiu, mamine kolegyne sa ma spytovali: „Čo budeš robiť? Mama namiesto mňa odpovedala: „No predsa bude robiť v kancelárii.“ Pre ňu to bolo jasné ako facka. Darmo som sa oháňala tým, že robiť v kancelárii je to posledné, čo si želám. Napokon sa mi to predsa len stalo. Asi ma zakliala. Sedím už dvadsať rokov v kancli a čumím smutne cez okno na strom, ktorý nám rastie pred officom. Na strome sa naháňajú každý deň dve straky. Mám pocit, že sa mi vysmievajú. Ale asi si to beriem príliš osobne. Asi im len závidím. Za tých dvadsať rokov sa v mojej práci skoro nič nezmenilo. Až na pár vecí: kancelária sa už nenazýva kanceláriou ale officom, namiesto obedňajšej prestávky máme lunch-time, namiesto schôdzí meetingy a namiesto ROH-dovoleniek chodíme na team-buildingové akcie. A ja tam stále sedím.

  • 13. nov 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Zjedla som Radosť–šamanská pieseň smútku - ne-skutočný príbeh

Jana Slobodová

Zjedla som Radosť–šamanská pieseň smútku - ne-skutočný príbeh

Zjedla som srnku – svoje silové zvieratko. A s ňou aj svoju radosť. Srnka som stretla kedysi na svojej šamaskej ceste. Povedala mi, že mi má pomôcť radovať sa zo života. Aj sa jej to podarilo. Úžasná vec – radovať sa zo života - samotného. Z obyčajných vecí. Z toho, že môžem žiť v prírode, dýchať čerstvý vzduch, prikladať drevo do piecky, variť na ohni, chodiť bosá po zemi, hrať na bubon, tancovať okolo ohňa a spievať zo srdca. Až kým som ju nezjedla. Ja hlupaňa! Keď sme ju našli čerstvo zrazenú na ceste, nevedela som, že je to ona! Veď po svete behá toľko srniek. Ako som mala vedieť, že je to práve ona?! Keby som to vedela, tak ju nezjem!

  • 13. nov 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
SPRIEVODCOVIA alebo Ja o Vlku a Vlk za humny

Jana Slobodová

SPRIEVODCOVIA alebo Ja o Vlku a Vlk za humny

Počuli ste čosi o zvieracích sprievodcoch? V šamanskom svete sú tri svety – stredný, dolný a horný. V tom dolnom si človek nachádza svoje silové zvieratko, ktoré ho sprevádza na šamanskej ceste. Zviera, symbolizuje nejaký aspekt, vlastnosť, ktorú pomáha človeku rozvinúť. Môže ich mať naraz viac alebo sa môžu meniť. No ľudia majú nie len v šamanskom svete svojich zvieracích sprievodcov ale aj v bežnom. Vidno ich najmä v mestách, ako sprevádzajú svojich pánov. Ľudia chovajú rôzne zvieratá. Od akvarijných rybičiek cez andulky, papagájov, až po mačky a psy. S tými poslednými dnes vídať ľudí hádam najčastejšie. Niektoré sú natoľko prešľachtené, že sa skôr podobajú na ľudí ako na psov – nosia mašličky a oblečky a ich majitelia ich nosia v taškách kúpených špeciálne na tento účel.

  • 6. aug 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 260x
  • 0
Naboso

Jana Slobodová

Naboso

Je preč čas vlka – čas voľnosti – bez podprseniek. Spomínam na svoje voľne hompáľajúce sa prsia a bosé nohy – zviazaná do korzetovej podprdy a lodičiek na vysokom opätku, ktoré ma nútia do mierneho predklonu a k tomu, aby som vystrkovala svoj oblý zadok. Pozerám sa do odrazu vo výklade, v ktorom sa vyníma moje zvlnené poprsie – asi tak o dve čísla väčšie ako bežne. “Panebože!” vzopnem v duchu ruky v zúfalstve, “veď to vôbec nie som ja. Ale akási atrapa bárbie. Objem pŕs a bokov by ešte ako tak sedel. Ale kde sú tie dlhé nohy, s ktorými som sa nenarodila?! Kam až to zašlo?” Vchádzam do najbližšej kaviarne, pýtam si kľúčik od toaliet. Narýchlo vyzliekam sťahujúci podprdu, ktorá mi bráni vo voľnom dýchaní a strkám ju do kabelky. Vraciam kľúčik. Predtým ako vykročím na ulicu, vyzúvam lodičky a kráčam. Opäť cítim zem pod nohami. Teda skôr asfalt, ktorý sa mi lepí na päty. V návale eufórie z návratu k slobode a prirodzenosti prehliadam tento malý detail. Nevadia mi ani začudované pohľady okolia. Zopár jedincov ma nasleduje a vyzúva si tiež svoje topánky. Nastáva reťazová reakcia. Na poludnie po meste už naboso behá temer polovica obyvateľstva.

  • 13. júl 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Zlaté ruce alebo Ako ma navštívil bezdomovec Jožo Voľný

Jana Slobodová

Zlaté ruce alebo Ako ma navštívil bezdomovec Jožo Voľný

Bezdomovec Jožo Voľný z jednej mojej poviedky, prišiel jedného dňa za mnou a povedal: „Mala by si ju prepísať.“ „Čo?“ „Tú poviedku.“ „Ktorú poviedku? Už si nepamätám.“ „Tú o mne, ako som podnikal. Má zlý koniec. Vôbec sa mi nepáči. Chcel by som normálne žiť a pracovať.“ „A čo by si preboha robil? Veď za tie roky si si zabudol aj zuby čistiť.“ „Náhodou používam dentálnu niť,“ začal sa brániť, „aj keď zatiaľ len z druhej ruky,“ dodal trošku sklesnuto. „Ale ak by si ju prepísala, mohlo by sa to zmeniť,“ pokračoval so zábleskom v očiach pripomínajúcich vlka. Zamyslela som sa, „máš pravdu. Keď si zoberiem, že to čo píšem sa mi veľakrát udeje, tak v rámci arteterapie by som si na papier nemala len vylievať svoju dušu, ale aj hľadať optimálne riešenia. Priznávam, že je vo mne ešte dosť negativizmu. Ak nechcem vyjsť na psí tridsiatok, čosi s tým musím urobiť. Ale musíš mi pomôcť. Ty musíš najlepšie vedieť, čo by ťa napĺňalo. Ináč by som ti zobrala slobodnú vôľu.“ „O to si sa už pokúsila. Našťastie neúspešne,“ narážal na tú predchádzajúcu poviedku. „Dobre, dobre. Môžeš mi, prosím ťa, odpustiť a povedať, ako by sme to najlepšie vymysleli?“ „Napríklad ten nápad s tou čajovňou sa

  • 16. apr 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Lekáreň u Spasiteľa - Ako som si založila útulok pre týrané ženy

Jana Slobodová

Lekáreň u Spasiteľa - Ako som si založila útulok pre týrané ženy

Venujem všetkým týraným ženám, či už fyzicky alebo psychicky a želám im veľa sily, aby sa dokázali oslobodiť a nezostávali v tom, v čom nemusia. „Mali by ste si založiť útulok pre týrané ženy,“ ozval sa neznámy hlas v telefóne. „Pre týrané ženy? A to vám ako napadlo? Veď ma ani nepoznáte.“ „Dajte na moju radu, založte si útulok pre týrané ženy.“ „Načo by mi bol? Veď mám doma jednu, aj s tou si neviem dať rady. Týra samu seba i celé okolie, už roky.“ „Veď práve, možno by vám to pomohlo.“ „Nehnevajte sa, je neskoro, ako ste na mňa našli číslo a kto vlastne ste?“ „To nie je podstatné, dôležité je to, čo vám vravím. Ak máte ešte trošku rada samu seba, uvažujte nad tým. Má to budúcnosť.“ „Ako mám pomáhať ostatným, keď neviem pomôcť sama sebe!?“ zúfalo kričím do telefónu. „Veď v tom je ten háčik, nechápete? Podporil by som vás. Nechám vám čas na rozmyslenie.“ „O.K., Spasiteľu. Koľko času mi teda dávate?“ spytujem sa ironicky. „To je na vás, máte celý život. Ale pamätajte, čas letí rýchlo ako zrnká piesku v presýpacích hodinách. Keď sa rozhodnete, vyhľadajte ma.“ „Ale kde vás nájdem?“ „Pamätajte, čas letí ako...,“ vtom nás prerušilo. Nestihol nechať ani číslo. Nevadí, aj

  • 18. mar 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Ako sa dal bezdomovec Jožo Voľný na podnikanie

Jana Slobodová

Ako sa dal bezdomovec Jožo Voľný na podnikanie

Jedného dňa prišla bezdomovcovi Jožovi Voľnému pozvánka z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na školenie. V pozvánke bolo: „Dňa toho a toho sa začína príprava samostatne zárobkovej činnosti podľa paragrafu 49 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Dostavte sa na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny na číslo dverí 204 o 8:00 hod. Ako vypátrali jeho adresu Piata lipa zľava pod Urpínom, bolo Jožovi záhadou takou istou ako to, prečo ho pozvali na toto pre neho bezvýznamné školenie. Veď on nechce podnikať. Je spokojný so svojím životom. Lipa mu poskytne prístrešok a ľudia mu občas šuchnú do vrecka dáke to éčko. Vraj na jedlo, hoci dobre vedia, že aj tak si za to kúpi chľast. Aj by si kúpil jedlo, ale čučo predsa len hreje o čosi dlhšie ako suchý rožok či polievka. A vtedy aspoň zabudne, že je to veru už pekných pár rôčkov, čo sa neumýval. Ak neráta máčanie si nôh na brehu Hrona. Ej, veru, spokojný bol so svojím životom, až na povestnú krutú zimu 2004, keď mu odmrzli palce na nohách. Ale aj na to si zvykol. Veď takí horolezci sa kvôli tomu štverajú na osemtisícovky, kým on si takúto výslužku pokojne vysedel a vystál v parku na lavičke a na autobusovej stanici. Vlas

  • 18. mar 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Ako išla Jana na vandrovku a vyslúžila si Berouňáčka

Jana Slobodová

Ako išla Jana na vandrovku a vyslúžila si Berouňáčka

/z cyklu poviedok V KOŽI ŽENY/ Sedím vo vlaku smerom z Prahy na Mýto. V dedinke Zdice musím prestúpiť. Akurát mi ušiel vlak na Mýto. Ďalší ide až za hodinu. Prechádzam sa po peróne. Rekonštruujú stanicu. Je tam kopec robotníkov. Medzi nimi jeden počerný fešák. Vyzerá ako Antonio Banderas. Cítim chlapské pohľady poškuľujúce na moje odhalené, slnkom opálené lýtka. Robím sa, že nevnímam. Cítim sa tak istejšie. Moje blúdiace kroky narazili na staršieho pána. Mohol by mi byť starým otcom. "Můžu vás pozvat na pivo?,“ pýta sa. „Nie, ďakujem.“ Keď ostanem sama, dvíham hlavu hore a čítam výstižný nápis HOSTINEC U STANICE. „...na pivo?,“ rezonujú mi v uchu pred chvíľou dopovedané slová. „A prečo nie!? Po tej ceste z Bratislavy celkom osvieži. Dobrý nápad.“ Vchádzam dnu, pri výčape si kupujem malé pivo. Zase cítim pohľady. Som tam jediná žena. Hľadám voľný stôl, keď tu ku mne prehovorí známy hlas. „Pojďte si ke mně přisednout,“ vraví pán, čo ma pred chvíľou pozýval.

  • 2. mar 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 1
Smutný dom - dedičstvo predkov

Jana Slobodová

Smutný dom - dedičstvo predkov

„Hádajte, čo som našla!?“ zakričala Izabela s nadšením skrývajúcim nejaké tajomstvo. „Staré mince?“ ozval sa Marcel z druhej strany dvora. „Zima, zima, hádajte ďalej.“ „Ďalší zaváraninový pohár starý minimálne 30 až 50 rokov,“ ozvalo sa z povaly a zároveň z tadiaľ padla ďalšia kopa starého sena, ktoré Martin zhadzoval zo strechy. „Stále zima.“ „Zubnú kefku,“ vyšlo zo mňa. „Si blízko.“ „Storočnú zubnú pastu?“ nedalo mi. „Protézu,“ zakričala Izabela víťazoslávne a vzápätí vytiahla neporušený exemplár spoza chrbta. Bolo celkom obyčajné septembrové popoludnie. Práve sme sa pustili do druhej várky triedenia odpadkov a harabúrd v jednom starom dome, ktorý chceli Izabela s Marcelom uviesť do obytného stavu.

  • 15. feb 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
O tom ako sa Koza vyhrabala z bahna alebo ako sa koniec sveta nekon

Jana Slobodová

O tom ako sa Koza vyhrabala z bahna alebo ako sa koniec sveta nekon

Autorovi sa dve predchádzajúce pesimistické verzie až tak nepozdávali. Hoci boli veľmi realistické a odrážajúce skutočný život. Snažiac sa pomôcť Koze, a vlastne aj sebe, pokúsil sa autor napísať verziu tretiu – optimistickú so symbolickým podnadpisom Vzkriesenie

  • 15. feb 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Samí samotári

Jana Slobodová

Samí samotári

Atila otvoril dvere mestského úradu, spýtal sa čosi pošepky informátora, prešiel dlhou úzkou chodbou až zastal pred dverami číslo 421. Na chvíľu zaváhal, v rukách žmoliac čiapku, zhlboka sa nadýchol a zaklopal. „Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí. Atila sa opäť zhlboka nadýchol. Trikrát. Chytil kľučku, stlačil a vošiel. Neverili by ste ako mu odľahlo po tomto namáhavom výkone. Na tvár mu vystúpili kropaje potu. Utrel si ich rukávom. „No prosím?“ ozvala sa úradníčka spoza pultu ani nezodvihnúc k Atilovi zrak. „Ja, ja, ja,“ zakoktal sa Atila. „Áno, viem že ste tu. Vaše meno je Atila Szabó, poradové číslo 567, boli ste objednaní na ôsmu hodinu tridsiatu minútu. Ste presný. S čím ste prišli?“ „Ja by som potreboval povolenie žiť!,“ vyšlo z Atilu jedným dychom. Konečne je to zo mňa von. Pomyslel si v duchu. „Úradníčka až teraz skúmavo zdvihla zrak, pozrela sa ponad okuliare. „Tak povolenie žiť, vravíte. To musí byť vážne. S tým vám nemôžem pomôcť. To tu nedávame.“ „Ale vy mi musíte pomôcť!,“ ozval sa Atilov hlas nástojčivo. „Som dobrý človek. Mám na to papier, certifikát podľa ISO normy. Hneď vám ho aj môžem ukázať,“ a začal chvatne hľadať v koženej kapse. „Nechajte tak, ve

  • 14. feb 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Kurička

Jana Slobodová

Kurička

„Čas je vzácny, treba ho vedieť využiť. Ľudia ním plytvajú,“ pomyslela si Helena. Naštiepala triesky, vložila ich do pece na noviny, škrtla zápalkou, počkala kým sa oheň rozhorí a priložila štyri polienka. Zavrela pec. Zaliala si kávu a sadla si na stoličku. Pomaly odchlipla z obilnej kávy, odhryzla z chleba, odpila z kávy, „ľudia ním plytvajú na kadejaké somariny,“ pokračovala v myšlienke, od ktorej ju vyrušila ranná šichta. Zrakom skontrolovala zelené číslice na termostate a keď videla, že nestúpajú, odložila kávu, vstala zo stoličky, vytiahla klapku, otvorila dvierka na peci. Priložila pomaličky polienka. Dve – tri – štyri – tak, aby bola pec plná. Zavrela dvierka, sadla si na stoličku a začítala sa do knihy.

  • 14. feb 2011
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 2
Vôňa peňazí, smrad ženy a cena života

Jana Slobodová

Vôňa peňazí, smrad ženy a cena života

Fero, majiteľ benzínovej pumpy, držal v rukách tržbu, ktorú sa práve chystal odniesť do banky. Vtom prišiel Tóno, s ktorým spolu drali lakte v školských laviciach. Volali ho Filozof, pretože sa pri každej možnej príležitosti zamýšľal nad zmyselnosťou ženy a nezmyselnosťou peňazí. Nechápal, prečo by ľudia mali byť monogamní a nemohli si vymieňať manželky, prácu za prácu, resp. tovar za tovar, tak ako to robili kedysi predkovia. Tvrdil, že peniaze sú umelé, čo dokázala aj vojna alebo kríza, keď zrazu jedlo bolo na prídel a najlepším platidlom boli cigarety. „Hodnota peňazí spočíva v miere, akej im Človek prikladá význam,“ začal rozvíjať svoju x-krát opakovanú teóriu peňazí, keď ho Fero na ceste do banky zavolal na kávu, „mne ti peniaze vlastne nikdy nevoňali,“ pokračoval. „Preto aj smrdíš grošom,“ odpovedal mu Fero, ktorý bol odjakživa úspešný a už ako druhák na základke si zarábal tým, že chodil na pumpu umývať autá. Neskôr zbieral staré nefunkčné bicykle, rozoberal ich na súčiastky, dával dokopy a potom predával. Už ako šestnásťročný mal svoj obchod, ktorý kvôli nízkej vekovej hranici musel byť napísaný na starého otca Alfonza. Školu ledva vychodil a maturitou prešiel len vďak

  • 4. aug 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Každý (ne)môže byť kozmonautom

Jana Slobodová

Každý (ne)môže byť kozmonautom

Najprv vznikol svet, potom človek. Človek sa chvíľu objavoval všetko naokolo a tešil sa ako malé dieťa. Ale keď je koze dobre, ide sa šmýkať na ľad. A tak aj človeku sa po čase zunovalo dobroty a začal sa, hádajte čo? No predsa nudiť. A keďže nebol sám, zišli sa všetci ľudia z okolia a vymysleli si podivuhodnú hru. Rozdali si medzi sebou figúrky a potom sa hrali na to, čo nie sú. Jeden bol bankárom, ďalší riaditeľom školy, obchodníkom, hokejovým trénerom, učiteľom, majiteľom realitnej kancelárie, popovou hviezdou, porotou v Superstar... a všetkým možným, čo človek vymyslel. Len na mňa vtedy zabudli, a tak som si musel vymyslieť sám, čo budem robiť. Chodil som po meste a bavil som sa s ľuďmi. A zbieral som námety na to, čo by som mohol urobiť s mojou, už aj tak vopred stratenou existenciou. Čím by som mohol byť okrem toho, že som slušný občan, ktorý chce byť len sám sebou. Ale to nikomu nestačilo.

  • 19. apr 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
reklama
Na ceste v koži ženy

Jana Slobodová

Na ceste v koži ženy

Keď som bola malá, túžila som cestovať. No naši nemali peňazí a tak som prestavovala nábytok vo svojej izbe. Každého polroka. Minimálne. Podľa chuti. Teraz sa pre zmenu sťahujem z domu do domu, z izbičky do izbičky. Každého polroka. Podľa potreby. A tak sa pomaličky pripravujem na cestovanie. Zatiaľ nemám odvahu na veľkú cestu. Mám stále príliš veľa majetku. Snažím sa ho postupne zbavovať, ale nedarí sa. Stále lipnem na Veciach. Už som sa zbavila Bytu, Nábytku, Kuchynského Riadu, Strojčeka na Zuby i neverného Manžela... ale stále sa neviem zbaviť toho, čo mi je najbližšie. K pokožke. Handier, teda šatstva. Mám ich príliš veľa. Všakovakých. Napríklad, neviem sa zbaviť šifónovej sukne. Bielej so žltými a tyrkysovými kvetmi. Je krásna. Ale na lazoch nosiť šifón? Bola by som ako malomeštiačka. V podstate aj som. Banská Bystrica, z ktorej pochádzam nie je až také veľké mesto. Ešte mám veľa krásnych kusov oblečenia, ktoré každého pol roka vytiahnem a preložím do škatule a rozhodnem si ich predsa len ponechať. Čo ak sa niekedy vrátim do mesta a opäť zaradím? A tak prevláčam všetky veci, akoby mi nestačila ľahkosť osudu, ktorý vláčim na pleciach.

  • 8. apr 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 1
Z ruky do huby alebo Laznícka

Jana Slobodová

Z ruky do huby alebo Laznícka

Žijem na lazoch. Z ruky do huby. Chytím za hrsť ryže a vložím do huby. Chytím zemiak, dám do huby. A zjem. Aj so šupkou, rovno z role, bez toho aby som ho uvarila. Milujem totiž surové zemiaky. Otec mi vraví, že by som ich mohla aspoň umyť, vraj sú špinavé od zeme. Mne sa to tak nezdá. Podľa mňa, zem je čistá. A keď môžeme pestovať zemiaky v zemi, prečo by sme ich nemohli so zemou aj jesť. Dospelí majú jednu vlastnosť, ktorú my, deti našťastie nemáme. Všetko zbytočne komplikujú. Keby nebolo dospelých, život by bol omnoho jednoduchší. Ale aj ja raz budem dospelá, tak im to tolerujem.

  • 11. mar 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 389x
  • 1
E.T. volat domu – alebo ako som bola na vlastnom pohrebe

Jana Slobodová

E.T. volat domu – alebo ako som bola na vlastnom pohrebe

Mama mi napiekla môj obľúbený punčový koláč. Keď mi ho chcela pribaliť na cestu, povedala som jej: „Neblázni, bola by ho škoda, v zemi to aj tak padne za obeť červom. Radšej to zober tým pozemským, čo sa nazývajú korunou tvorstva. Stála som tam a pozerala ako na truhlu padá hlina. Preciťovala som ako ma na druhej strane tlačí strach z uzavretého priestoru a vrstva hliny, ktorú nahádzali na moju rakvu. Nech som sa namáhala akokoľvek, nič som necítila. Konečne. Bola som mŕtva.

  • 4. jan 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 8
Pobehlica

Jana Slobodová

Pobehlica

V minulom živote bola pobehlica. Pobehovala od domu k domu hľadajúc kúsok lásky alebo aspoň kohosi kto by sa tváril, že ju má rád. Keď mala štrnásť rokov macocha ju vymenila na trhu za vola.

  • 2. jan 2010
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 0
Balada o soche a básnikovi

Jana Slobodová

Balada o soche a básnikovi

Vyhliadol si svoju obeť. Sochu. Bola celá z mramoru. Nosil jej kvety a skladal básne. Chcel aby bola jeho múzou. Zvykol jej doniesť tabuľku horkej čokolády a díval sa spolu s ňou na Mliečnu dráhu, aby sa v noci necítila osamelá. Snažil sa prebudiť v nej ten najhlbší cit, o ktorom píšu básnici. Všetci ho pokladali za blázna. Nik neveril, že sa mu to podarí. Svojou vytrvalosťou obmäkčoval srdcia všetkých žien. Nejedna si priala, aby jej prejavil nejaký muž toľko priazne ako básnik onej soche. Pomaly všetky ženy v meste začali žiarliť a nenávidieť ju. A socha ostávala stále meravá. Aspoň navonok. No nik netušil, okrem básnika, čo sa v jej srdci deje. Nik nevidel, že jej mramorové srdce začína pomaly mäknúť. Nečudo, veď aj mramor má predsa dušu. Až jedného dňa sa to stalo. Ako tam pri nej stál a rozprával o ďalekých krajoch, nevyhratých bitkách, nepokorených horách a neprežitých láskach, padlo mu čosi teplé na plece. Bola to slza.

  • 28. dec 2009
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 0x
  • 3
SkryťZatvoriť reklamu