Rudolf Jašík
Povesťo bielych kameňoch
/sujet naruby..../
Poviedkapožaduje od čitateľa pomerne namáhavú prácu. Musí sa prepracovať jejjednotlivými vrstvami, až kým sa nenechá voviesť do epicentra jehozvesti. Text naväzuje na tradíciu literárnych pohľadov na prostredie Slovenska.Máme dočinenia s lyrizovanou prózou.
Nemôžeme hovoriť o hlavnejpostave, či o postavách v tradičnom zmysle slova. Ak inokedy platí,že hrdinovia vytvárajú dej, matériu textu a prostredie len kolorit, tu jeto presne naopak. Primárne miesto zaujíma príroda. Aj postavy sú tu len na to,aby boli v kontraste, či v súzvuku s ňou. Postavy prírodu nekomentujú,prijímajú ju. Nemenia ju, podvoľujú sa jej. Prijímajú ju ako prirodzený choda stav vecí. A sami preciťujú, že ťahajú za kratší koniec.
Najprvsa nám núka až dokumentaristický, dobový opis pohrebu a pomerov. (Prírodaim dá zabrať.) Potom narážame na psychologickú kresbu dieťaťa, ktoré stratilomatku. Jeho stav sa zhoršuje po otcovom naznačení, že smrť nie je to najhoršie.Ide o kompozične nevyhnutné riešenie. Ak by sa chlapec neodpútal od ľudí,od blízkych a radostných vzťahov, nevyznelo by jeho zblíženie so stracom.Chýbala by mu kontrastnosť. Takto nemá svojim spôsobom na výber. Jev podobnej pozícii ako starec. Aby tento prechod vyznel ešterealistickejšie a psychologicky vernejšie, chlapec sa dostáva do prírodyna dvakrát.
Starecje akýmsi pustovníkom. Avšak autor si nájde miesto, aby nám ukázal, že mu ideo čosi iné. Majetkové pomery starca sú totiž rovnaké ako ostatnýchv dedine. Líši sa svojím samotárstvom. Máme ho chápať ako obraz chlapcovejbudúcnosti, ako akúsi kontinuitu?
Rámec prírody nám ponúkne autor hneďna začiatku. Naznačuje, že sa jedná o kopcovitý terén so skalnatýmpovrchom. Je bohatý na lesy, ale chudoba obyvateľov ukazuje, že má neúrodnúzem.
Všetky postavy sú z toho istéhocesta, sú totálne determinované prírodou. Ich prejav a postoje sa nelíšia,nekontrastujú, súzvučia. Spojovacím znakom je ťažko nesená chudoba. Nepoznámeich minulosť, ani ich koniec, až na starca a matku. Vyznenie postáv jetragické, najtragickejší moment života, pohreb, ich tragickosť len zosilňuje.Otec, učiteľ sú strnulí. Už vedia svoje. Kňaz prechádza do štádia, keď to musípochopiť. Dieťa je však s touto realitou konfrontované príliš surovoa nenachádza adekvátnu odpoveď.
Cez postavu dieťaťa sa dostávamek starcovi, ktorý je s prírodu vyrovnaný, temer v súzvuku.Realistický opis naznačuje jeho ťažký dlhoročný zápas o každodennúpotravu.
Autor nastavil uhol, pod ktorým prírodaje vždy tá večná. Kamene ostávajú, človek zomiera, zodiera sa. Pomohla vytvoriťv strži miesto na bývanie, ktoré trvá, hoci jeho tvorcovia sa vytratia. Akhad újde, neprekáža to, lebo vždy boli a budú.
A predsa sa nedá hovoriťo prevahe pesimizmu. Od dieťaťa sme sa posunuli k starcovi a cezneho vidíme prírodné scenérie, ba zákutia. Skôr akoby ich autor ukázal, najprvpredostiera bežnú tvár prírody. Až potom buduje atmosféru krásy v prírode,ktorá obklopuje hrdinov.
Paradoxneani dieťa, ani starec nenachádzajú v prírode pokoj. Je v nich čosinedopovedané, nepokoj. Postavy sa skúšajú s prírodou dohodnúť akosa len dá a prečkať ťažšie časy.
Paradoxneaj Biblia je o tom...... Mnoho vecí je inak. Príroda je pre nás /Žalm 8/. Napriektomu ju musíme chápať ako tajomstvo, nie ako linearitu. Nie ako súčet prírodnýchpodmienok na stavbu priemyselného parku alebo pohodu či nepohodu na lyžovanie,slnenie, plávanie. Vôbec pojem tajomstva sme nadobro za misu šošovice predalifilmu, či kriminálke v okresnom meste. Ako je možné, žepríroda nie je len masou zeme a kameňa? Čím naozaj je? Aká je jej podstata, tá pravá a ukrytá zememeračom zemegule.
Boh. Rovnako je tajomstvo. Môžeme sa len približovať, váhať, hútať, dúfať, že budemeako Mojžiš. Že nás prikryje dlaňou a uvidíme aspoň chrbát. Aspoň chrbát.Môžeme opúšťať zhŕčené stádo, usilujúce sa o maximálne pohodlie v údolí.Vychádzať do hôr. Priam žízniť ako muž na kríži po kvapke vody. Vojsť do hôr.Dýchať. Klaňať veľkému Tvorcovi v nesmiernom diele.
PostavaHermana Hesseho hovorí v jednom z jeho románov, ako zápasils potrebou vystúpiť v mladosti na skaly blízko domova. Ako chodieval pešoz dediny do dediny a z mesta do mesta, aby bol vonkua medzi obyčajnými ľuďmi. Ako sa mu svet napokon po všetkých mámeniachsvetiel talianskych miest uzavrel v jeho rodnej dedine.
Výškastromov vo svojej prostote, hukot vodopádov v Tatrách a pod Poľanou.Obrovská hruď lesa. Nedoziernosť oblakov do fádnosti. Svetlá na oblohe, ktorésú svetmi v tme zeme. Nie je to pocit strachu, je to bázeň. Je to otázka Kristovi na veci,ktoré prečnievajú môj život. Na vnútro. Nenadarmo v horách hľadali vchod do palácov pod zemou. Je to nepokoj,trasenie dnešného dňa, keď ešte nemožno rozumieť. Možno nazerať, všetkovychádza na svetlo, do žiary Bytosti, Boha – ak chcete, starec a dieťa.
