Spravil by som z toho poľa nasladšie bludisko hrôzy. Nad hlavou polárny mesiac. Modrý. Mokrý ako kaluž tu neďaleko. Pole je vždy studené. Chcel by som vedieť, prečo kukurica nikdy neváha, či kvitnú
ť. Jediné, čo som videl, pýtala sa dažďa, pýtala sa vetra, pýtala sa slnka. Oni traja sa zhodli a ona kvitla, voňala. Voňala do zošalenia.
Dosť som sa hneval. Niekoľko dní som chodil pred ňu a hneval som sa. Sadol som si na zem opodiaľ, na tvrdé hrudy a hneval som sa. Rozsýpal som ako srieň svoj hnev. A ona to asi cítila. Chvela sa. Skúmal som more listov v poryve nočného ticha. Z diaľky doliehal hlas psov na nočnej varte. Môj sa stratil. Volal som, vyslovene som vykríkol jeho meno. Ale neozval sa. Behá... Je ďaleko. Iste niekde behá.... Nemáš pocit, že veľa tých, ktorých spomínaš, je už dávno mŕtvych? Opýtal som sa tej spanilej šúpolienky, rastliny. Bolo to vo chvíli, kedy som myslel na psa a tak som zabudol na svoj hnev.
Potom som si znovu sadol. Nepamätáš sa? Nesnívaš sny predkov ako London?
Tvrdohlavo som pred ňou pohadzoval v dlani niekoľko zrniek. Stačilo by ich stlačiť a bolo by po nich. Ale ja som to neurobil. Cítil som voči tej rastline uprostred lesa jej príbuzných rešpekt, možno bázeň. Pravdaže menšiu ako Dobšinský ku konope alebo Hroboň ku Kriváňu.Zvihol
som sa. Nočná tíšina je ako hudba. Ako jasný klzávý tón a glisando sláčikov. Ako sólové party žiab a psov. Ako bystré pohľady králikov na kopci opodiaľ. Ako dramatický tón mladej líšky. A celé pole sa vlnilo v rytme svojej symfónie. Cítil som sa ako votrelec na úplne cudzej planéte. Pole sa vlnilo ako more. Mesiac sa plavil s nákladom kukurice. Posledné kvapky rosy miznu do hĺbok oceánu pôdy.
V úzkom okamihu oceánu histórie sa kukurica ocitla v rukách námorníka na nepokojnej vode morí. Spočívala v podpalubí. Rovnako sa bála ohňa ako slanej vody. Zrnká sa túlili ku sebe. Ešte voňali svojou pravlasťou. Skúšal som v ich mene zacítiť čosi z pravlasti indianos... Keby sa vtedy bolo čosi.... úbohých pár zrniek uprostred ničoho, uprostred celého vesmíru, uprostred iného živlu. Kým sa sama morom nestane. Ako uniknúť štrbinou času. Povedz! Opýtam sa, lebo sa mi krúti hlava a siaha po mne choroba z mora. Klasy sa krútia s kovovým rachotom ako derviši. Utekám, utekám, a krútim sa a blúdim. Môj pes tu nie je.
Kade vedie naša cesta? Aké je miesto jedného konkrétneho životného príbehu v hrôze vekov a megalitickej kultúry rakiet bez kukurice? Kde je Boh? Kde je tak strašne dlho? Mal by byť uprostred poľa. Autor pred svojím dielom, ktoré samo tvorí ďalšie sebe podobné a nezomdlieva. Pýta sa len vetra, slnka a dažďa a nepokladá ich za bohov... Kde je Boh? Mal by tu byť. Nestačí nechať svoje dielo len tak, lebo som tu ja. A hnevám sa. Hnevám sa. A právom. Lebo nerozumiem dažďu, ani slnku, ani vetru, aby som sa s nimi dohodol. A kvitol....
+
