Ten otáznik tam nie je náhodou. Neviem ako TO miesto nazvať, tak to budem nazývať len TO .
Nevedeli sme, kde ten futbal môžeme pozerať, tak sme sa chytali každej príležitosti. Tá prišla s jednou ukrajinskou kamarátkou, ktorá nám nakreslila mapku, kde TO nájdeme. Tak sme sa chopili šance vidieť našich baletníkov. Blúdili sme po neznámej londýnskej štvrti (je to veľká dedina) a hľadali a hľadali. Kto hľadá nájde. Kto sa pýta, ešte skôr. Na radu jedného zlatého, zjavne (nie) pri zmysloch dedka sme sa vydali cez cestu, vraj tam je niečo také. A veru, niečo také tam bolo...
Z diaľky TO vypadalo ako biedna kaviareň, alebo obchod. Presklená stena a cez ňu už sa marila v pozadí nejaká obrazovka. Áno, futbal, super, to musí byť ono! Ale prečo sálový? Oni hrajú v Portugalsku futbal v hale, v júni? Očividne áno. Ešte sme si raz pozreli názov TOHO , ten vypadal tak nejak portugalsky a tak sme vstúpili. Prekročením prahu sme sa ocitli ak nie v inom svete, tak minimálne v inej dimenzii.
Oči domorodcov sa zastavili na mne a kamarátovi. Tak isto čas stál. Chlapík sa napil a neprehltol. Filmové predstavenie začalo. Každý z nich hľadal gitaru, ktorú si El Mariachi v Desperadovi vždy doniesol do krčmy, predtým ako...iba deti ešte netušili, čo sa bude diať! My sme nemali gitaru, ale hneď po vstupe sa nám na čele objavili kropaje vody, pot. TO bola asi aj sauna. Ale nie len to. O tom potom.
S barmanom sme si vymenili záchytné pohľady a on nás usadil. Do stredu, samozrejme. Okolo sa začali premávať supy a čakali a krúžili, pomaličky. Ich oči si nás prezerali od hlavy až po päty a obrátene a nevedeli pochopiť, prečo a načo, sme tam. Uistili sme sa u barmana, že sme tu správne v 21. storočí a v Portugalsku. Boli sme. Tak sme si objednali pivo. On nám doniesol nejaký štvordecový patok. Ale tvárili sme sa, že je super (aj keď sme si potom všimli, že všetci si sosajú fľaškové)...
Začali sme si robiť srandu. Predstavili sme si ako oštíme barmana, ktorý síce nevypadal (nevyzeral?) ako z Desperada, skôr ako hocijaký podliak z Tarantinových filmov, ale takých tam bolo viac. Také nejaké divné existencie žijúce vo svojom svete. Naša fantázia začala fungovať na plno. Všimli sme si malú obrazovku, v ktorej prebiehal priamy prenos biliardového turnaja miestnych faganov vo vedľajšej miestnosti. Losovali sme s kamošom, ktorý z nás to tam pôjde vyhádzať? Nemuseli sme, záchody boli inde! Hneď vedľa baru (k tomu neskôr). Po otvorení dverí ste sa ocitli mimo budovy, vonku, v takej malej, tmavej uličke ako stvorenej na roztrhanie súpera v zuboch. Na jej konci boli také budky kadibudky. Také modernejšie, ale nie moc. V ten istý čas ako ja sa rozhodol ísť na záchod aj taký jeden týpek. Taký ten čo chodí po dedinských diskotékach a láme nosy! "Už sa to začalo", vravel som si. Boli sme na futbale, tak som bol pripravený na nejaké tie hlavičky, ale nekonali sa. On ma priateľsky pozdravil a poctivo počkal. Sraľo!
Zaujímavý moment nastal po zahodení našej veľkej šance na začiatku zápasu. Bohovali sme ako praví slovenskí fanúšikovia a trošku sme zabudli, že nie sme doma. TO samozrejme stíchlo. Ticho ste nepočuli ale pohľady sa dali krájať. Tak isto myšlienkové pochody. "Oni budú asi Eslováci?!" My sme to zahovorili ďalším pivom, ktoré nám poctivo nosil čašník. Ten sa náramne podobal na nášho talentovaného herca, cyklistu Mikiho.
Ako sa tak naša výhra vzďaľovala, naše žalúdky začali kričať o pomoc. Začali sme jednohubkami, ktoré tam mal na stole už skoro každý. Jednohubky majú u nás viac "hubiek". Tam boli jednoduché a chutné. Koliesko klobásy a v ňom zapichnuté špáratko. Chceli sme im ukázať, že na to máme, tak sme si postupne objednali skoro všetko čo mali na ich miestnom menu (aj niečo ako kuchyňu tam mali!).
Vďaka našej prehre sme sa tam zoznámili len s troma domorodcami. Viem si predstaviť, že v prípade výhry by si nás tam pamätali dlhšie. Osadenstvo TAM bolo naozaj čarovné. Keď si prestavíte slovenské lazy a nejakú miestnu piatu svetovú (cenovú) skupinu, tak viete, kde sme boli včera. Ako oni hľadali na začiatku povestnú gitaru plnú zbraní, my sme neskôr hľadali trčiaci hrebeň z vačku niektorého miestneho manekýna. No zakasané svetríky a retiazky. Samozrejme zlaté.
TO si naozaj neodvážim nazvať. Hneď po vstupe bol na ľavej strane obrovský plagát nejakej krásnej portugalskej pláže. Vedľa nej na stene zavesené futbalové dresy s cenovkami (športový obchod?). Očividne tam boli dlhšie ako dlho (vraj TO funguje už 10 rokov, tak tipujem, že toľko). Na pravej strane začal hneď od dverí pult so zákuskami a inými sladkosťami (cukráreň?). Kazili to iba kečup a majonéza. Pult sa po pár metroch zmenil na bar. Tam mali jednu pípu a na poličke asi 5 druhov tvrdého alkoholu. Vedľa baru boli dvere na spomínaný záchod. Vedľa nich bol ďalší pult. Presklený a zapáchajúci. V tej saune sa niet čo čudovať. Bolo tam mäso a klobásky (mäsiareň?). Nad tým bol televízor, na ktorom sme sledovali futbal (ale nemali sme ani zďaleka len športový zážitok). Ešte tam boli ďalšie poličky s potravinami a jeden mraziaci box s mrazenými rybami a hranolkami. No a ešte aby mali mladí zábavu, tak tam bola tá miestnosť s tým gulečníkom, či čo to tam bolo (tam sme ale neboli, aj keď skrytý Tarantino v nás stále vymýšľal, že by sme tam mali kuknúť).
Doteraz netuším, či som bol včera v Mexiku, na Slovensku alebo v Portugalsku? Netuším, či boli priateľskí kvôli tomu, že vyhrali, alebo na to mali iní dôvod? (s tým kamarátom sme mali také isté ponožky, tak sa možno aj báli) Bol to ale zážitok z rodu zánebudeľných (od zánebudky/nezábudky).
Znovu to život, režisér, scenárista a mäsiar v jednej osobe namaľoval nádherne, bez chybičky. Teda mohli sme vyhrať, ale to by sme si nastavili príliš vysokú latku a netešili by sme sa na ďalší exotický (od slova exot) zápas tak intenzívne (netuším od akého slova je toto).
Slovensko do toho!(už sa teším na ďalší zápas)
