Lietadlá nemeškajú, odlietajú skôr

Už sú to nejaké dva roky, čo som mal letieť domov z londýnskeho Stanstedu. Nebolo to prvý raz. Tentokrát som však skúšal iný spôsob ako sa tam dostať (je to niekoľko kilometrov na sever od Londýna) a miesto vlaku alebo taxíka som zvolil na odporúčanie kamarátov autobus. Cesta mala trvať približne hodinu a 45 minút, približne. Nezisťoval som viac. Dal som si štyri hodiny predstih.

Na autobusovej stanici som si kúpil noviny, niečo na pitie a čakal som. Čakal som dlho. Autobus mal ísť každú pol hodinu. Začítal som sa a ani som si neuvedomil, že už tam čakám hodinu a pol. Začal som zisťovať, čo sa deje a kým som to zistil (nejaká havária a preto zvýšená trafika) jeden predsa len prišiel. Šofér ma uistil typicky anglickým bezproblémovým spôsobom, že to stihnem v pohode a ja som mal predsa ešte stále dve a pol hodiny. Akurát. Svet gombička.

Cesta trvala o pár minút viac. Svoju veľkú batožinu som ani necítil pri snahe dobehnúť na odbavenie. Doletel som tam spotený ako párok v rožku, drzo som sa predbehol a pani za pultom ma s úsmevom schladila "It's gone". Zareval som im tam Poliakmi tak používané slovíčko, až sa ma tá pani zľakla, poďakoval za správu a pomaly som sa odtackal na najbližšiu lavičku. Čo teraz? Nič.

O nejaký čas som si na tej lavičke ustlal. Iná, milšia pani mi našla za malý poplatok najbližší spoj, ktorý však išiel až ráno. Všetko zlé je na niečo dobré. Pomohlo mi to objaviť dovtedy nepoznaný svet. Svet letiska. Zaujímavý, rýchly, nádherný. Tí zaujímaví ľudia zo všetkých možných kútov sveta. Každý z nich má svoje vlastné problémy a každý z nich sa niekde ponáhľa. Stihnúť lietadlo, vidieť svoju lásku, deti, svoje mesto, svoju krajinu. Nádhera. Máte pocit, že vám svet leží pri nohách a už nemusíte ani nikde cestovať.

Neskôr, keď sa letisková hala pomaly vyprázdnila, hukot lietadiel sa ustálil, baterky v diskmene došli, zaspal som. Dokonca tak tvrdo, že sa mi ráno nechcelo vstávať. Nevadili mi ani tí večne sa niekde ponáhľajúci ľudia, ktorých tam už bolo neúrekom, ale donútil som sa, veď zmeškať lietadlo dvakrát, to už by som bol frajer.

Frajerom som sa stal o rok neskôr. To som letel na Kanárske ostrovy. Znovu z Londýna. Prestupoval som však v Madride. Doteraz neviem, prečo mi nikto nepovedal, že tam je o hodinu viac! Vedel som, že na "Kanároch" je tak isto ako v Anglicku, ale že v Španielsku to bude inak, to som si v tom čase neuvedomil. Robil som si rýchly nákup, nadával som, že mám tak málo času a utekal som na lietadlo. Pani mi oznámila, že je už vo vzduchu a mňa to veľmi rozosmialo. Tuším, že aj ona sa usmiala. Už som vôbec nestresoval. Už som bol predsa skúsený a vedel som, že sa nič nedeje. Dokončil som si nákup, nasal atmosféru rôznych kultúr, vierovyznaní a za pár hodín som nasadol na lietadlo.
Smer baby, žraloky a splnený sen!