reklama

Message in a bottle

Chytím ťa za ruku a mlčky sa prejdeme. Londýnom...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (26)

Je krásne červenkasto-žlto-jesenný. Ty si so mnou a ja bez seba. Usmievame sa a mlčíme. A bijeme a hráme, ako deti. Kopeme do lístia napadaného na krajoch chodníka na jednej zašitej Richmondskej uličke a hráme o pusu, kto bude prvý na jej konci. Nechávam ťa vyhrať, si rada, že ma môžeš pobozkať...ja tiež. Niekedy naozaj nie je dôležité vyhrať, stačí sa zúčastniť.

Dostávame sa na most a nostalgicky, skôr zasnívano, hľadíme do rieky. Mávame ľuďom na výletnej lodi a hádžeme za nimi do Temže pomyslenú fľašku so správou. Iba my vieme s akým posolstvom, tajomstvom, víziou. Nebavíme sa o tom, stále mlčíme. Bežíme na metro.

Sedíme v kaviarni na mojom obľúbenom Covent Garden a ty skúšaš anglický čaj s mliekom. Si prekvapená, že ti to celkom chutí? Aj ja som bol. Začal mi chutiť až potom ako som sa ho naučil piť. Správny pomer, správne zamiešať. Presne ako Londýn. Trvalo mi, kým som objavil jeho krásu. Správne miešať prácu a voľno. Povinnosti a nevyčerpateľné možnosti. Mesto stvorené pre mladého človeka, snílka ako som ja. Romantika, ako si ty.

V sprievode s mojimi suchými vtípkami ti do uší plynie aj pieseň jedného z " potulných umelcov". Hrá nádherne, srdcervúco. U2 - One , na gitarke. Už sa nesmejeme, už sa uškŕňame, dobre vieme, že tento pocit sa objaví len pár krát v živote. Ak je niečo viac ako dokonalé šťastie, je to toto.

Presúvame sa metrom. Držíme sa za ruky a opäť mlčíme. Sme ako Rollandovi Peter a Lucia. V chráme a v láske čakajúci ticho na smrť. Vravíme si, keď to má buchnúť, nech to buchne teraz, aj keď vidím ako ty nesúhlasíš. "Nie, ja ešte nechcem!", akoby si vravela a ja súhlasím. Radšej vystupujeme.

Opäť sa prechádzame lístím, tento krát na filmovom Nothing Hille. Tipujeme si, kto sa nachádza v limuzíne, ktorá práve prešla okolo. Hugh, Madonna, McCartney...? Tvoja fantázia nás hneď posadila do jednej z nich a zaviedla nás rovno pred ten obrovský barák, ktorý sa ti tak páčil. Je fajn fantazírovať, niekedy sa človek zamyslí a poučí. Ty sa hráš s myšlienkami a zisťuješ, že to nie je ono. Viac sa tešíš na moje staré auto a malú ale útulnú izbičku. Je ti tam lepšie? Pravdu povediac, aj mne. Všetko má svoj čas.

Nohy bolia a tak si sadáme na lavičku. Ok, ja si líham, veď ja to tu poznám, v Holland Parku som bol veľakrát. Opieram si hlavu o tvoje stehno. Ty sa kocháš pohodou a farbami stromov a ľudí, ktorými sme obklopení. " Aha! ", kričíš, ja si sadám. Ženích s nevestou si prišli urobiť svadobné fotky, do parku. Rozplývaš sa a strašne sa ti to páči, ja sa staviam a ťahám ťa preč. Dosť bolo, parku!

Metrujeme až na Trafalgar Square. Opakuje sa stará známa pesnička, zdá sa ti malé. "Také známe námestie a len taký, štvorec, pche!", smeješ sa. Ja si predstavujem, že to sa budeš váľať po zemi, keď uvidíš Times Square v New Yorku alebo egyptské pyramídy. Neviem prečo ľudia očakávajú, že spadnú na zadok, že to je niečo nadpozemské, iné. Nuž, každý máme svoje videnie, pre mňa sú to obrovské a nenahraditeľné miesta, nadpozemské, iné...

Schádzame okolo krčmy nazvanej a pripomínajúcej " staré dobré " ešte zahmlené londýnske časy, Sherlock Holmes Pub. Možno tu chodil na jedno? Rozmýšľam, že je smutné, že po hmle tu ostal iba smog. Ale nevadí. Už ho vidíme, teda ich, hodinky. Big Ben predsa musí byť! Míňame ho a zastavujem na moste. Hľadíme na Westminster a na to veľké koleso . Neváhame ani chvíľku. Ukazujem ti z hora miesta, kde sme dnes nestihli ísť, ale vezmem ťa tam, no o tom potom. Vyšlo nám to najlepšie ako môže. Nastúpili sme za vidna, urobili koliesko a pozreli sa na mesto z výšky 135 metrov , zhliadli zapadanie slnka, mesto za dňa aj v noci. Vystúpili bez ujmy na zdraví a s kľudným žalúdkom. Nádhera. Vidíš, je to obrovská dedina.

Spomínam si na správu vo fľaši. Musíme ju predsa vyzdvihnúť. Toto ale nie je to správne miesto. Nasadáme do " black cab" a odvážame sa k inému mostu. Známejšiemu, krajšiemu. Vystupujeme pri Tower of London a bežíme, nevieme sa dočkať. Počkať, Tower Bridge je zrovna otvorený? To sa nestáva až tak často. To ma nezaskočilo, ja mávam podobné šťastie v živote, ale tí turisti fotia niečo vo vode, to je divné. Prekvapeno hľadíme na seba, do vody, na seba. Výbuchy smiechu, náš rehot skoro rozbíja techniku japonských vytešených fotografov. Čo sme to len spôsobili?!

Ja som si myslel, že správa vo fľaši má byť jednoduchá a hlavne vo fľaši. My sme ju nemali, tak sme hodili do Temže balón. Špeciálne odolný, hrubý, mnou nafúkaný. Vložili sme do neho všetky naše sny, vlastne nie všetky, iba tie spoločné. Neuvedomil som si, že ich je tak veľa, že kvôli ním musia otvoriť Tower Bridge!

Aj papierik som do neho vložil. Bolo tam iba " B+V=VL, 15. November 2005, Londýn "

Branko Štefanatný

Branko Štefanatný

Bloger 
  • Počet článkov:  217
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Spokojný človek.Žilina, 30. Zoznam autorových rubrík:  Prvý článokOd srdcaZo svetaZ dlhej alebo krátkej chvíleVečná témaPohodaFotkyZ domova

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu