V ktorej skupine by ste boli vy?

"Nábor" sa robil v krčme, čomu odpovedal aj celý proces odchodu. Ešte pred tým teda prišlo niekoľko večierkov, kde sme sa lúčili s bambuľkami a plavárňou, teraskami a tak všetkým čo máme radi. Väčšinu leta sme sa totiž rozhodli pracovať na juhu Talianska. Každý mal svoj cieľ. Za ním sme išli všetci spolu.

Samotný deň odchodu bolo pekne. Každému bolo zle, lebo deň pred tým sa oslavovalo (ťažko povedať čo?), ale počasie nás uháňalo vpred. Autobus tiež. Hrali sa karty, spievalo sa, popíjalo. Niekde v Rakúsku už sa viac menej békalo a chodilo sa viac na záchod, čím sa dosť predlžovala cesta. Sever Talianska sa spalo a niekde v strede sa znovu hrali karty a opäť sa spievalo.

Zrazu sme sa ocitli na takej úzkej uličke medzi dvoma poľami. To už sme boli neďaleko miesta stretnutia s miestnymi kosa nostrákmi. Aj veru prišli! Vyzerali presne tak ako sme si ich opisovali vo vtipoch o mafiánoch, ktoré celú cestu lietali z úst nás, paradajkárov. Naši budúci zamestnávatelia nasadli do svojich mercedesov a my sme ich nasledovali. Uháňali sme do neznáma...ešte s humorom.

Za chvíľku sme už vchádzali do letoviska, vedľa ktorého sme mali mať dočasné bydlisko. Ja už som mal jasný plán. Deň budem robiť. Deň budem naháňať čokoládky po pláži a popíjať margaritu...nie tak úplne mi to vyšlo.

Podmienky sa mi tu nechce rozpisovať. Skôr to boli nepodmienky, ktoré nás čakali po tom, čo sme vystúpili z autobusu. Boli na míle vzdialené tým, čo sme si vypočuli v deň "náboru". Doslova a skrátka z výnosnej brigády sa vykľula pakáreň pripomínajúca otroctvo v dobe (ne)dávno minulej. No a tu sa rozdelila do vtedy tak pospolitá družina pracovníkov s paradajkami na malé skupiny, skupinky:

- Prvá si sadla na zem, chytila si hlavu do rúk, pozerala sa do zeme a mlčala (to boli tí, čo sa odhlásili z úradu práce, dali výpovede v práci...).

- Druhá robila to isté, len s fľaškou alkoholu v rukách (taktika jasná, zabudnúť!).

- Tretia skupinka (najmenšia zo všetkých) sa vybrala bez komentovania k moru, okúpať sa (týmto pozdravujem môjho kamaráta Stana).

- Ďalšia skupina bola najagresívnejšia. Vyhrožovali a zatínali pästičkami. Dosť neefektívne, ale zato vytrvalo.

- Poslednú skupinu tvoril "sľubotechna kamarát" a pár ďalších, ktorí sa snažili ešte stále vyjednávať (nie oveľa efektívnejšie ako skupina predchádzajúca).

No a možno tam ešte bola aj nejaká ďalšia skupina. To neviem. Nepostrehol som. Po nás totiž dorazili ďalšie dva autobusy. Tuším obidva z Bratislavy? Alebo aj z Košíc? Neviem. Jediné čo si pamätám je tá nádherná kučeravá brunetka v modrých plavkách. Dal by som vtedy ruku do ohňa, že takto vypadá pravá zmyselná Talianka. Bola tuším z Prešova...ak sa dobre pamätám! A aj margarita bola (alebo to bol sex on the beach?).

Najlepšia osemhodinová dovolenka v mojom živote!!!

Cesta späť (áno, išlo sa hneď domov!) trvala niekoľkonásobne viac, ako náš pobyt vo vysnívanej zasľúbenej paradajkovej zemi. Už sa nehrali karty, nespievalo sa, ani sa moc nepilo (s výnimkou druhej skupiny).

Len sa tak pozeralo z okna a rozmýšľalo sa. Každý to svoje. Plakalo sa, preklínalo, spalo či len tak mlčalo. Dokonca tam bol aj pár úsmevov. To keď sme si so Stanom predstavovali aká sláva nás doma čaká (a aj čakala!). Už ďalší piatok sme sa stretli opäť v nemenovanej krčme, kde to celé začalo. Niektorí neprišli, niektorí už boli opití, niektorí len tak sedeli a čumeli do zeme.

No a my sme sa išli popukať od smiechu! Veď sme sa vrátili bohatší ako sme mali na pláne. No povedzte, kto chodí na 8 hodín k moru? Len boháči! A ja som si potom zohnal ešte lepšiu brigádu. A doma, s rodinou, s priateľmi, tam kde to milujem . A stihol som aj terasky, aj chaty aj všetko čo by mi chýbalo. A mám perfektný zážitok!

Len tí s úsmevom si môžu povedať, že sa to oplatilo...ale tých tam bolo málo...tak ako v živote...a čo vy, našli ste sa v nejakej skupine, skupinke?

Ako by ste reagovali vy, ha?