Mozaika

Prestal fajčiť, piť, kamarátov videl iba z auta na križovatke, na červenej. Ľúbil. Prišla z práce s fľašou vína a pokusom nájsť pravdu. Neskoro. Iná žena, jej posteľ, jej muž. Pred plačom bolo mŕtve obdobie, nič viac, nič menej. Zdalo sa, že sa nič nemení. Cítil sa nesvoj, hľadal príčinu, bezúspešne. Chytila ho v noci jemne za rameno, chcela rozhovor, túžila dostať niečo. Boli chvíle a myšlienky, že by jej stačilo hocičo. Večne spal. Mal ju rád, bola jeho láska, milenka, kamarátka. Našla v ňom svojho vysneného princa, snívala však o novom, už dávno. Kamarátky jej radili. Kamaráti mu dali číslo na neveru.

Sedel v kaviarni a díval sa jej ticho do mokrých očí. Tápala rovnako. Kde sa stala chyba? Kedy a prečo?

Pýtala sa, ako toľkokrát vo svojej hlave,
" ...to už dnes, v 21. storočí",
prerušil ju a dodal,
" ...nestačí na udržanie vzťahu iba láska? "

Stiekli jej po líci slzy, dofajčil a išli domov. Každý iným smerom...