Môže sa hodiť

Včera sme spali na nafukovacej posteli. Micka už bola hore. Keď sa mi podarilo odlepiť ľavé oko, videl som jej pravé. Skúsil som otvoriť pravé, videl som jej ľavé. Samozrejme, že som neotvoril obe naraz, to by bolo príliš jednoduché a to ja nie som. Nechal som ju čakať a potom som sa jej zadíval priamo do očí. Čakala celú tú dobu. Čakala, či urobím to isté čo som urobil deň predtým hneď po otvorení očí na nafukovacej matraci. Myslím, že čakala.

Urobil som. Cítil som to tak včera, cítil som to tak predvčerom a cítim to teraz. Najlepšie na tom je, že sme obaja úplne zabudli na nejaké šibačky a vlastne, že je Veľká noc. My sme mali niečo ako dovolenku. Boli sme na návšteve u Peťa , jej brata, na anglickom vidieku.

Dostať sa mimo Londýna aspoň na víkend, vypnúť a iba tak plávať vo voľnom čase mi padlo viac ako bonus na výplate. Vyzerá, že láska nie je nič iné ako elektrický produkt. Jednoducho ju treba časom nabíjať.

Cítim sa ako na začiatku vzťahu a ani som nemusel nič urobiť. V sobotu sme sa vytancovali a vyklábosili až do rána. V nedeľu detto. Nič svetoborné, nič ťažké. Iba zmena. Iba korenie.

Noví priatelia + veľa srandy = nové bozky. Nové bozky v jednom kuse a staré známe medzi tým. Púť nášho spoločného žitia dostala akoby takú malú facku, malý elektrický šok, malé " hej, nespite tam vy dvaja, život je krátky!! "

Tak ma napadá, že to je logické. Veď čo je nejaká Veľká noc oproti tomu, keď vám niekto povie, že vás ľúbi hneď ako prvú vec po zobudení?

Toto si musím zapamätať. Ako s veľa vecami, človek na takéto jednoduché časom zabúda.

Dobíjať pravidelne...