Nádherných tristošesťdesiatpäť

Otázne je, kedy človek zistí, ako vie, že jeho láska je naozaj opätovaná? Jasné, môže to tak cítiť a nemusí to výjsť. Tak isto sa stáva, že to nevýjde napríklad aj stokrát. Napadá ma nevyriešená otázka z jedného letného večera. Kto je celkovo väčšia sviňa vo vzťahoch, muži či ženy? (Ja som za 50 na 50 s tým, že ženy za mladi, muži čím sú starší...)K pointe. Vo vzťahu má človek neporovnateľne lepší sex, stravu a nespáva sám. Samozrejme výnimka potvrdzuje pravidlo (nie vždy to je tak s tou stravou). Okľukou sa dostávam k zámeru článku. Here we go...Niekoľko rokov som v zahraničí myslel na jednu ženu, kamarátku. Inú ako všetky. Človek môže mať skúsenosti, raz začas padne akoby na začiatok celého procesu. Zažíval som klasické a známe stavy, ešte si ich pamätám. Rozmýšľal som pred každým slovom, bál som sa, aby som niečo nepohnojil. Nervózne som preskakoval z nohy na nohu 30 minút pred začiatkom nášho stretnutia a predstavoval si akoby to mohlo ísť (mám ju pobozkať hneď? mám čakať? mal som kúpiť kvet? aspoň jeden? magor som, čistý magor, jasné, že som mal...). Záležalo mi na tom. Jedného dňa som to nevydržal.Dnes sa zobúdzam a už mi srdce nebije (nie tak). Volal som ju Micka, dnes ju kľudne nazvem jej indiánskym menom (Prevrátený žalúdok). Na dohodnutú kávu s prehľadom meškám. Už o nej nesnívam, už s ňou spávam. Pointa sa vytráca?Dnes oslavujeme oficiálne rok, čo sa ľúbime. Nebojím sa to napísať, nebojím sa zdrobneniniek, ani budúcnosti. Prečo?Lebo tá žena mi dáva to, prečo sa oplatí žiť. Všetko. Lásku s obeťami a úsmevom. Opätovanú. Ako to viem?Verím tomu. Táto časť je na človeku samom. Neostáva aj tak nič iné. Utápať sa, to by sa človek zbláznil. Pocit šťastia aký dáva láska sa pomýliť nedá. Je v očiach, dotykoch, zimomriavkách a mlčaní. A mne dochádzajú slová. Ešte jedno si neodpustím. Ďakujem.Veronika, ostatné už pošepkám iba tebe...