O dvoch očiach

Som človek, ktorý sa v zlý deň ako keď ho vyhodia z práce, vie potešiť napríklad tým, že nájde vo výklade niečo , kúpi si to a je opäť šťastný, v pohode. Aby som nezabudol. To nie mňa vyhodili z práce, ale môjho kolegu, Angličana. Len tak, zo dňa na deň. Pracoval tu 4 roky a už tu očividne nepracuje. Len dúfam, že mal otvorené oči, keď prechádzal okolo výkladov s niečím, čo ho potešilo a je v poriadku...

Až na výnimky som mal v živote všetko, čo som potreboval. Ale až teraz si uvedomujem, že som toho doteraz nemal veľa. Viem to od chvíle, keď som začal hrať túto (celo)životnú hru. Je ťažké nájsť spoluhráča. Nie je ľahké nevzdávať sa, byť vytrvalý. Ja som svoj pár nenašiel vo výklade ale v krčme. No koho by to napadlo? Ale to je iná story. Začalo to všetko pomalšie ako je zvykom na krčmové hrátky, ale aj tak som vedel, že som ich našiel. Hra sa začala.

Pár mesiacov som počúval iba hlas, sníval sny, písal články a pracoval. Teraz sa na ne pozerám a oni mi to vracajú. Ten pohľad. A pracujem tiež. Vlastne aj hlas počúvam stále, snívať som neprestal...hmm, veď sa vlastne nič nezmenilo! Sú hry, ktoré potrebujú obete a obety. Táto nie. (Ok, zatiaľ nie).

Človek sa snaží prevrátiť v noci na druhý bok a nejde to. Pri obrátke narazí na špicatý lakeť, auu, ahá, nie je sám! Majiteľka lakťa čosi zašomre a otvorí oči. Moje oči sa k nim priblížia a začnú hru. Príjemne hravo, vysnívano a pomaly.

Človek sa ráno zobudí a prvé čo vidí, sú oči. Hnedé, hravé, už zobudené. No nedajte im pusu?

Práca ide nejako hladko. Kolegovia dostávajú vyhadzov, všade je choroba, veľa práce, všetci sa naháňajú, riešia problémy a niekde je určite vojna. Je mi ľúto, mne záleží iba na očiach. Nie mojich. Bežím z práce a nájdem ich zatvorené. Ľúbia si pospať, to je krásne! Sadnem si a pozerám sa. Jedno sa poloroztvorí a znovu zatvorí. Ja viem, že už to dlho trvať nebude. Pripravím kávu a pozerám. Na spiace oči. Rozmýšľam, je krajšej hry? Určite nie! Už sa nepozerám iba na oči, ale aj na úsmev, je to otázka sekúnd. Tipujem v duchu. Päť sekúnd im dávam. Jedno už to vzdáva, druhé sa pripája. Dívame sa, dívame. A hráme. (Tip nevyšiel, boli to iba 4 sekundy).

Človek nakupuje, prechádza sa, šoféruje, sprchuje, pije, hrá karty alebo len tak je, je mu dobre. Sú situácie, keď aj najväčší burani a tvrďasi a bezciťáci a neveriaci prižmúria trošku závistlivé oči. To keď vidia dvoch ľudí, zasnívaných, hravých. Život je jednoduchší, peňazí je zrazu akurát, čas je správny. Hra je v behu.

Človek sa navečeria, vonku je zima a on nečaká na jar sám. Večere sú krásne ako všetko. Na znak pohody žmurknem, odžmurknutím sa dovtípim, že mám zhasnúť a zapnúť telku, ako podmaz. Pod perinou zaspávam a cítim pohľad. Niekto sa na mňa pozerá, viem to, lebo je to tak vždy. Tuším, že tipuje, kedy otvorím oči. Chvíľku ich držím. Som slaboch, nevydržím dlho.

No a tak stále dookola.

Človek sa v noci otočí, v tme sa zablýskajú oči a...ja túto hru vážne odporúčam. Najkrajšie je, že už teraz viem, že sa to časom zmení. To je normálne. Život mení, ľudia nadobúdajú na dôležitosti, zodpovednosti a zabúdajú, nemyslia na seba. Uprednostňujú stres pred pohodou. A ja im nerozumiem. Kto porozumel mne, vie. Ostatným prajem nájsť oči, ktoré ho naplnia. Kto vravel, že človek má mať dve oči? Nie je ľahšie pozerať sa na svet štyrmi?

Odpovede nech si každý nájde sám. Ja zhasínam a čakám. Hľadám v čiernom vzduchu tie moje, mačacie oči. Tipujem o 7 sekúnd...