Už viem

Človek túži po láske a keď ju má občas tápa. Je to ako keď si sadne do auta prvý krát v autoškole a vydá sa do ulíc. Na ostro. Srdce bije, vzrušenie vytvára malé kvapky potu na chrbte a na čele. Lapá po dychu. Od nervozity nevie kde je plyn a nie ešte kde bola aká značka?! Nevie nič.

Obavy.

Nabúram? Idem rýchlo? Pomaly? Čo chce ten inštruktor odo mňa? Bože, veď to je nádhera! Asi pridám...alebo radšej nie? Vlastne ani neviem ako...

Ty si najlepší inštruktor na svete. A vraj ženy nevedia šoférovať?!

Každý problém na našej spoločnej ceste riešime spolu. Tak ako to mám rád. V pohode. S otvoreným oknom na dverách, ale len trošku, aby príliš nefúkalo. Čerstvý vzduch môže, ale žiadny smog z iných negatívnych vzťahov a výkriky z našej užtoľkokrátubolenej duše! Vlastne ja niekedy podľahnem a počúvnem ich. Zabočím doprava aj napriek zákazu vjazdu...

Ty, ty nenadávaš, ty nepanikáriš, ty vieš čo robíš. To si celá ty! Vlastne viem, že nevieš, nikto nevie, ale na tvojej tvári je vždy to, čo v tej chvíli potrebujem na nej vidieť. Tvoje ruky siahnu na ručnú brzdu vždy, keď sa rútime do priepasti (aj keď je ešte za kopcom) a preradíš na správnu rýchlosť presne v momente, keď už motor vrčal od preťaženia.

Ty si najlepší inštruktor na svete. A život je nádherný!

Chodíš po svete s otvorenými očami a vnímaš. Tak milujem, keď si všimneš tie detaily na našej ceste, cez to pootvorené okno. Dávaš mi presne ten pocit slobody a zároveň istoty, po akom som túžil. Púšťaš potrebné množstvo vzduchu. Asi preto, že sme v tomto takí istí.

Momentálne sa nevezieme v jednom aute. Ja sa naháňam v mojich tu v Londýne. Ty budeš ešte chvíľu v Paríži. Aj napriek tomu, zdá sa mi, že naša cesta šťastia je viac menej let ako cesta autom. Letíme tak akurát. Nie príliš vysoko, ani príliš nízko, aby sme nepripomínali viac vzducholoď.

Láska je o pocitoch. O dôvere, kompromisoch. O veľa iných veciach. Nikto nedostal príručku ako ňou preplávať. Ostávajú len tie pocity. My sa cítime, aj keď nie sme spolu. Čo viac človek môže dostať od života?

Áno, aj mňa to napadlo. Viem, že aj teba.

Jeden pocit je nad všetkými, presne tak ako ty. Nedá sa opísať, namaľovať, vysvetliť. Iba precítiť. Keď sme jedno telo. Keď sa ma dotýkaš tvojimi mihalnicami. A rozťahujú sa nám pri tom kútiky úst. Chcú sa smiať, ako každý bod nášho spoločného tela. Vtedy človek lieta, aj keby bol pod vodou.

A nepotrebuje ani vodičák. Ostávajú mu tie pocity. A ja ich cítim a už viem.

Už viem...

lt