Prechádzka do práce

Dosť zložitý začiatok, asi ako každé pracovné ráno. A myslím, že slovko zložité je ešte dosť mierne. Každopádne u mňa nastáva ten okamih o šiestej ráno. Opakujem, lebo ani mne sa to nezdá, o šiestej ráno! Aj v sobotu.

Ako vravieval môj starký, " čo už, už je to raz tak ". Otvorím ich, pretriem, zavriem. Oči. Prestavím budík a zaspím. Po chvíli si dám repete a v duchu si poviem " dnes by to rozhodne šlo, dnes by som mohol ísť do práce posledný krát! " Viem byť dosť naivný a tak tej myšlienke podľahnem. Myslím, že to volajú entuziazmus, mi vprúdi bastard do krvi a tá do hlavy a tá už sa dvíha z postele ako taký nadržaný oný. Ten elán je divná droga.

Po chvíľke otvorím dvere a ako by sa dalo predpokladať, aj ich zavriem. Zleziem prvými strmými schodmi, zabočím doprava, zvrtnem sa na opätku a skokmi zdolám ďalšie strmé schody. Ešte raz zabočím, doľava a som pri dverách, stará story, otvorím a potom zatvorím. Som vonku, som v práci. Jupí. Výhoda v Londýne, veľká výhoda v Londýne, bývam nad prácou. Žiadne travelcards a Oyster cards a vlaky a metrá a a ááá. Nie všetky výhody sú ale nad zlato...

Preskočím jeho ranný rituál a strihom sa dostávam ku poslednej prekážke, k vchodovým dverám. K tým ktoré som ja naposledy zavrel z vonku o 6.00 a.m. Teraz je asi 6.45, tým šťastným bronzovým je môj jediný reálny sused. Angličan, asi 40 rokov, nehorázny trieskač dverí a absolútny podivín. A potom to už ide v duchu tohto veľkomesta. Farebne a pritom šedo, rýchlo a zároveň tak akurát, typicky a napriek tomu vždy zaujímavo, nazvem to rockovo.

Nasledovné báchanie dverami a malý opis, opisok :

- Poliak, mladý chalan, builder. Príde ku mne (ja som v práci - požičovňa áut) a podá mi ruku. Každý jeden deň.
- Pakistánec číslo jedna, býva tu krátko, má knírek.
- Čudák z neznámej krajiny. V živote som ho nepočul nič povedať, má asi 32-35 a súkromne ho volám Krakózia (áno, to je tá krajina odkiaľ bol Tom Hanks v Terminale/i).
- Pakistánci dva a tri. Neviem či vás to prekvapí, ale oni bývajú s Pakistáncom číslo jedna v jednej malej izbe. Čo dodať?
- Číňan, dlhé vlasy, nečínsky robustný. Jediná pikoška čo o ňom viem je, že ho chodí pravidelne navštevovať útla čínska kámoška šoférujúca Hondu Civic. Väčšinou ostane tak hodinku.
- Niekedy sa stáva, že vyjdú ešte nejaký Pakistánci, tuším z nedele na pondelok tam mávajú nejakú seansu. Dúfam, že iba seansu.
- Egypťan aj s bicyklom. Ten mi zvykne tiež podať ruku, alebo sa len spýta strašne rýchlov hatlaninou " juóllrajtbos? "
- Krívajúci Anglický deduško. Netipnem si vek, ale tipujem, že už čoskoro prestane vychádzať zo svojej izby, tie pekelné schody mu už robia nemalé, skôr veľké problémy.
- Poliakova frajerka. Poľka. Usmeje sa a povie " morning "
- No a najnovšie tu máme nejakého nového Angličana. Podľa mňa z tej teplejšej časti populácie. Chudák, nasťahoval sa len včera a hneď večer sa chcel sťahovať. Doniesol si veci, ako normálny človek cez deň. No ale nenapadlo ho vyskúšať svetlá, čo koniec koncov nie je na počudovanie. Večer to už skúšal a nič. Elektrika v jeho štúdiu akosi nebola. Tak mal peknú tmavú prvú zahrievaciu noc v našom, hmm, domove.

Okolo ôsmej sa vystrčí z dverí polonahý Američan. Polonahý lebo je z Californie a očividne tam je stále duchom, asi aj telom. Štyridsiatnik. Ako mi prezradil v našom prvom rozhovore, on je vlastne Angličan, ale žije v jú.es.ej. Ále keďže tam má strašne dlhý trestný register, poslali ho na chvíľku domov, vraj tu musí vydržať päť rokov a potom sa môže vrátiť. God bless him. A aj nám, lebo jeho historky o tom ako niekoho zmlátil, alebo by zmlátil mi niekedy po ránu moc nesedia. Ale inak sa mu nečudujem, lebo je to jediný človek bývajúci na prízemí a tie búchajúce vchodové dvere má cez stenu priamo pri posteli. God bless him a aj tým čo báchajú tými dverami.

A tak. Sledovaním tohto pravidelného scenára zabijem prvé hodiny v mojej práci. Každý jeden **** deň. A potom vypadnem. Z práce. Po schodoch hore, do prava, hore a som doma. Niekedy je to tu naozaj divoké, ale za tie peniaze čo platím šéfovi ako landlordovi za toto ubytovanie mi to zatiaľ stojí.

80 libier na týždeň je veľa či málo? Keď zoberiem, že cestou po schodoch môžem pri počúvaní rozhovorov z poza dverí, alebo počúvaním ich národnej muziky precestovať pekný kus sveta, rozhodne mi to za to stojí. Aj takýto je rockový Londýn, taký ako ho mám rád. Jednoducho sa nezaprie.