Raz ma privedú do hrobu

Môj typický príchod z cudziny domov vypadal vždy rovnako a ja som už ten celý proces miloval. V Prahe na letisku ma vyzdvihli bratranci, nasledoval suprerrýchly presun do "hospody", jedlo, pivo, trošku pokecu, naloženie na vlak, smer Žilina.

Vo vlaku som mal vždy šťastie a do kupé, kde som sedel, si prisadla nejaká pohľadná žena (alebo som šťastiu dopomohol a prisadol som si ja). Potom to malo vždy trošku nádych vzrušenia zo skúmania odkiaľ pochádza, či je od nás, alebo od "bratov Čechov". Neoslovil som ju, to by bolo veľmi jednoduché a nudné. Veď času bolo dosť. Zväčša som sa to dozvedel až keď jej zazvonil mobil, alebo keď prišla pani sprievodkyňa. Z úst sa ozvalo "ďakujem". Takže naša! Potom to už išlo rýchlo a ani som sa nenazdal, prišla moja stanica a z okna som už videl rodičov mávať ako na prvého mája. Ja platonicky zamilovaný, unavený a dojatý som došiel domov, nádhera.

Toto všetko som sa rozhodol obetovať, veď život je zmena a je čas na nové dobrodružstvá na ceste z Bratislavi.

Nič menej, musel som zistiť ako to vypadá s tým letom, keďže sa ho proste rozhodli zrušiť. Volal som na uvedené londýnske číslo 3 dni. Na tretí deň som to skúšal asi päť krát. Nič. Obsadené. Skúsil som to znovu a sám som neveril. Dostal som sa ďalej. Agent bol síce zaneprázdnený, ale ja som mohol počúvať naozaj otravnú melódiu a do toho "víta vás Sky bla bla bla". Počúval som to 25 minút a už som si v duchu preberal, čo im poviem, ako strašne im vynadám. Naozaj som už začínal mať nervy. Jóój ako som bol nabrúsený! A zrovna, keď bežala tá 25 minúta, zo slúchadla sa ozval najpôvabnejší hlas, aký som v živote počul. Okamžite som si ho pridelil k mojej vysnívanej žene (netuším ako vypadá, poznáte to, zobudím sa a neviem, ale určite je krásna) a moja zlosť a nervozita boli v čudu. No môžete nadávať svojej vysnívanej žene?
"Ako vám môžem pomôcť?" pýtala sa. Nuž, v momente som si pred očami prehral možnosti, ktoré ma napadli ako možné odpovede na jej otázku, ale nedovolil som sa ich vysloviť nahlas, tak som len niečo zakoktal. Kým som sa spamätal, bolo po telefonáte. Letím ten istý deň ako som mal, akurát miesto večer letím ráno. Už som aj zabudol na čo som bol nahnevaný. Veľmi sa ale teším na letušky. Tie naše!

Práve som si uvedomil, prečo som taký šťastný človek. Prečo sa mi zdá, že je tento svet taký nádherný. Nie je to vďaka pivu, športu ani hudbe. Ženy. Rafinované, jednoducho zložité, od výmyslu sveta. To tie z Venuše ma svojím úsmevom, hlasom, čarom ich chôdze a neodolateľným šarmom nútia myslieť pozitívne. Stačí sa na ne pozrieť a hneď je všetko ako má.
V pohode! :o)