Tak trochu zo života

Žila raz jedna noha, volala sa noha Jeho. Pôsobisko mala pod perinou, v teplúčku, v suchúčku, doma. Iba raz za čas sa vystrčila z pod periny, ochladiť sa, osviežiť. A natiahnuť. Veľmi rada sa naťahovala a robí to dodnes. Najradšej má, keď pritom počuť jemné prasknutie kostí. Také príjemné puknutie. Puk šťastia. Alebo, keď ju druhá noha poškrabe prstom. Áno, samozrejme nežije sama! O veľkú perinu sa delí s nohou druhou, s nohou Jej. Jej noha je menšia a tak isto miluje naťahovanie. Je aj viac ohybnejšia, vie nádherne škrabať a vie aj plno iných vecí. To vďaka dlhším prstom a veľmi obratnému malíčku.

Sú situácie, keď si jedna, alebo druhá noha iba tak vylihujú, premýšľajú o farbe stropu, alebo o iných dôležitých veciach. Väčšinou vtedy vytŕčajú z pod periny a hrozí im choroba. Druhá noha, zvyčajne je to noha Jej, sa pomaličky priplichtí a doslova objíme nohu Jeho. Nevedno, ako to robí, ale je to pocit, akoby ho behom chvíľky oblapila okolo celého objemu. Behom sekundy ju ohreje na príjemnú teplotu. Následne sa obe nohy stiahnu pod perinu a zaujmú úplne najobľúbenejšiu polohu. To keď nasleduje noha Jej, prstami nahor, noha Jeho, prstami dole, druhá noha Jeho, prstami dole a nakoniec v rade je noha Jej, opäť prstami nahor. Keď tak rátam, sú tam vlastne nohy štyri. Teda väčšinou. Čas od času sa nohy Jej ocitnú vo vzduchu, niekedy sa otočia a zaujmú pozíciu medzi nohami Jeho. Inokedy, je pozícia úplne zvláštna, to keď nohy Jeho sú pri sebe, prstami dohora a jej nohy sú položené na posteli, akoby stáli. Prečo by však stáli v posteli?

Tieto nohy žijú svoj život v spokojnosti, láske. Unikajú im úspešne informácie mimoperinné a pre-iných-potrebné-pre-nich-nepotrebné. To sú také, čo vlastne k ich perine nemajú povolený prístup. To je polovička úspechu. Nepočúvať drísty-prdy iných, sústrediť sa na svoje. Druhá polovička šťastného nažívania je v ich samotnom prístupe. Sú dni, keď jedna noha, alebo druhá, potrebujú iba nehu, inokedy iba pokoj, spoločnosť. Niekedy jedna nohá darmo čaká na druhú, nech ju stiahne pod perinu. Inokedy je im posteľ malá a hry kompozície nôh prerastú aj na iné miesta. Obývačku, kuchynu, chodbu. Alebo dokonca do kúpeľne. Ale aj to je život. Niekedy sa treba vydať aj za hranice svojich možností.

Dôležité je to, že jedna noha druhú rešpektuje. Prichádzajú komropisy a prichádza obeta. A koniec koncov, prichádza koniec tohto príbehu. V ďalšom sa nohy rozhodnú prizvať do postele ešte jednu nohu, vlastne dve. Malinké, voňavé, kopajúce a nevinné.

Trošku im závidím. Mať takýto život musí byť nádherné. Či nie?