V stredu sa dá robiť asi iba jedno...

Ja patrím k tým, čo nie sú nikdy spokojný. So sebou myslím. A tiež patrím k tým, ktorí sa v stredu snažia rýchlo zaspať, aby už mohli rýchlo zaspať aj vo štvrtok, aby už bol rýchlo piatok. Hmm, piatok. Najhoršie je, že po ňom to ujde znovu tak rýchlo. A potom opäť známych päť. Pondelok, utorook, stredaaaháá...

Ale ja si svoj život vždy komplikujem.(I just don't want it an easy way!) A tu nastala zmena. Je streda a ja mám pocit. Nechcem urobiť nič, alebo všetko. Chcem urobiť niečo, čo ma napadne, čo ma vyslobodí, čo ma naplní. Na chvíľku. Neviem, či to poznáte. Urobiť niečo uletené a pri lízaní dôsledkov nájsť na tvári ten najspokojnejší úsmev, ten detský skrytý (a predsa stále živý) úškrn tesne pred bitkou po zadku od mami po nejakom poriadnom huncútstve. Niečo, čo najprv bolí a potom sa na to celý život spomína. A sranduje sa o tom.

Od detských, cez postpubertálne a čisto pubišské, okolomaturitné a pomaturitné, tesnepreddospelácke a aj tie naoko dospelácke, manželské a aj tie mimomanželské...somariny. Nemyslím nič extravagantné, nič protizákonné (bože chráň!) a naozaj nie nič zlé. Jednoducho niečo bezhlavo spontánne. Uletené, bláznivé, iba vaše. Načo máte dokonalú chuť.

Ja nemám chuť ísť zajtra do práce. A ožrať sa chcem. Iba tak. A do tej práce, aby ste pochopili, neísť už nikdy. Alebo aspoň taký mesiac. Alebo mám druhý variant. Nasadnúť do svojho kabrioletu (ktorý ešte nemám, ale namôjdušu budem!) a uháňať po pobreží omotaný iba šálom a mojou Mickou. A ten šál by mohol kludne uletieť a bolo by to úplne jedno. A bolo by to super. Bolo by to to, čo chcem teraz robiť.

A vonku je zima, je streda a ja si srkám Baileys z ktorého sa v živote neopijem (lebo po druhom sa mi zalepia ústa a tak si nalejem čistú vodu). A stále nemám ten kabriolet!

Aby som to ešte trošku domotal. Ja mám teraz všetko, po čom som dlho túžil. Akurát som si uvedomil istú zmenu. Už som stratil svoju bláznivosť. Zajtra idem do práce, pretože je to normálne a ja potrebujem prachy (peniaze) na splnenie svojich snov. Tie sa menia, čo je tiež normálne. Už ich neminiem na obed v niektorom veľkomeste, miniem ich na okno vo svojom dome, alebo na dvere. Normálne priority. Bože, až moc normálne.

No nič, zalepili sa mi nielen ústa, ale aj prsty. Urobím si čaj, nech rýchlejšie zaspím. A nechám vás rozmýšľať, asi skôr snívať o tom, čo by ste vy radi urobili, takto v stredu večer. Vybláznite sa prosím aj za mňa. Ja už mám tie somariny asi za sebou.

Ale nezabudnite, zajtra je pracovný deň a vonku je riadna zima. Oplatí sa vôbec niečo vymýšľať?