Internet.
Nepatrím k totálnym hltačom novej doby. Mobil som mal dlho predlho "veľký" a "bez wap-ka". Laptopu stále odolávam, digitálny foťák vlastním krátko a i-pod mám, ale večne v šuflíku. Viem si predstaviť bytie bez všetkých týchto výdobytkov (heh, dobytkov) a odmietam súťaž o najnovší kus, najväčšiu jebu. Vždy keď mám chtíča na nejakú novinku, pustím si Lennonove "Imagine no possessions, I wonder if you can..." a idem na pivo. Doslova zapiť chuť.
Ale internet, ten sa mi dostal pod kožu. Lenivosť je silná vlastnosť, nepustí. Odvykol som si chodiť do banky, letenku si ani neviem predstaviť nekupovať cez net (dúfam, že sú tam tie ne správne) a celkovo veľmi veľa vecí vybavujem e-mailom. Možno mi viac vyhovuje písať zázračné slovíčka, ako ich vyslovovať?Tri mesiace som si žil v pohode bez. Možno by som potiahol ešte chvíľku, ale pocit, že som odrezaný od sveta by ma asi čoskoro pritlačil k múru.
Dnes mi konečne opravili telefónnu linku a už s povinným (v sobotu sa ma po troch hodinách skúmania nášho bytu spýtal, či neviem ako máme zapojené tie linky a odporúčal sa do pondelka!) "thank you" chlapíkovi z British Telecom-u som si uvedomil, že už bol najvyšší čas! V hlave mi prebehlo "thanxxx :o)" a nevedel som to preložiť do angličtiny. Nechal som visieť vo vzduchu krátke "thanx" bez úsmevu (pretvárku nehrám) a bežal som. Utekal som ako kedysi zo školy, vtedy na ihrisko (no fakt!), dnes k počítaču.
Nalogovať sa, byť online, cítiť sa ako pupok sveta. Slastný pocit. Zároveň divný. Som v poriadku? Neviem, cítim ale úľavu, cítim sa ako moderný človek, som oné, som ON.
Poznáte?
