20-30

Tuším by sa to dalo nazvať túžba po nezávislosti. Mladí určite vedia čo myslím. Starší už možno zabudli.

Od určitého momentu si robím čo chcem. Túženie sa mi oplatilo. Dočkal som sa. Idem kde chcem. Som obmedzený iba peniazmi, tie prácou, tá mnou. Všetko stojí iba na mne. S čistým srdcom vyhlasujem, som nezávislý.

A sklamaný!

Možno to má niečo spoločné s priveľkým očakávaním. Keď čakáte od mrakodrapov veľa, nebudú sa vám zdať také veľké. Asi som očakával príliš od voľnosti. Možno by som sa chcel vrátiť do čias, keď som si to ešte len predstavoval. Alebo možno do tela rodičov. Veď ich toto určite nenapadne!

Momentálne mi nechýba nič. Do chvíle, kým zavriem oči. Predstavivosť je silná vec. Berie ma na cestu okolo sveta, ukazuje mi nové koníčky, obety hodné túžby. A som pri otázke, ktorú človek v sebe nájde po určitých skúsenostiach. Pochybujem. Má zmysel si niečo vysnívať, predstaviť a usmievať sa pri pocite, že je to skutočnosť, keď už viem, že realita je často úplne iná?

Mám ísť po kariére, mám cestovať, užívať si ledabolo alebo byť naozaj seriózny? Deti, rodina, zodpovednosť? Čo chcem a aké to bude. Dve rozdielne veci. Tápanie. Oplatí sa hľadať tú správnu odpoveď?

Možno sa človek po dosiahnutí nezávislosti stáva závislým. Viac toho (prachov), menej oného (času), vysoký oný (tlak).

A ja to môžem kašlať! Nateraz sa uspokojujem s nezávislosťou. A na chvíľku nejdem snívať. Poplávam si v období rozhodovania a potom sa pomaličky prevtelím do staršej osoby, možno zabudnem na podobné témy.

Koniec koncov, je to môj život a záleží iba na mne.

Poznáte?