Pred dvadsiatimi rokmi som žil v Londýne. Vo februári 2005 som sa pridal k vtedy začínajúcemu projektu Tomáša Bellu na SMEčku. Vznikali blogy. Vznikalo niečo nové, tajomné a mne to krásne vypĺňalo čas. Mal som 25 rokov a začal som písať, čo ma napadlo, čo prežívam, čo dúfam, že u niekoho zarezonuje. Ešte včera som mal na svojom blogerskom účte na SME presne 217 článkov z týchto krásnych čias. No schválne, koľko takých blogerov existuje?
Vy ma určite nepoznáte, ale ja, klasický (zelený) introvert, som sa dnes rozhodol (a verte, že som to zvažoval), že po toľkých rokoch začnem opäť písať. Mal som to rád. Tak prečo sa nepotešiť? Som nadšený a teším sa. Blogy na SME som, priznám sa, už dlho nečítal. Neviem, ako to tu teraz funguje, koľko ľudí a akí tu píšu. Kedysi sme mali aj stretávky blogerov. V Londýne aj na Slovensku. Celkom ma zaujíma, či tu nájdem ešte nejakých ľudí, čo písali už pred 20 rokmi. Áno, už mám iný vek, ale stále pocit, že mám všetko pred sebou. A určite aj niečo za sebou. Nechávam si meno Branko na tomto blogu, lebo tak som sa predstavoval v Anglicku (trošku som im to zjednodušoval a zároveň ich to milo mýlilo, odkiaľ to asi som?), keď som začal blogovať. Už som sa dávno vrátil na Slovensko. Ale po prečítaní pár mojich príspevkov vyzerá, že som sa moc nezmenil. Inak je to zaujímavý pocit. Akoby ste našli niekde na povale svoje staré listy.
Dnes som dostal opäť prístup k svojmu blogu. Zvažoval som, čím začnem. A vyzerá to, že som sa iba slušne predstavil. Myslím, že som aj čo-to o sebe prezradil. Viac nabudúce. Tu, na SME.
Skoro som zabudol – písaval som o tom, že ŽIVOT JE NÁDHERNÝ. Som si istý, že aj na dnešnom Slovensku a v aktuálnej globálnej, na prvý pohľad chaotickej situácii, nájdeme veci, ktoré budú viac pozitívne. Podľa mňa presne to svet a moje milované Slovensko potrebuje. Viac sebadôvery a neverklíkovať dookola, ako je všetko zlé a ešte horšie.
Jednoducho nie je.
