Bezstarostne

Zlaté, milé a pekné deti sa časom menia, napríklad na mňa.

Dnes som bol v práci a ponáhľal som sa. Len tak, ako každý deň. Vlastne som si spomenul, potreboval som rýchlo preparkovať jedno auto, ktoré bolo za rohom budovy.

Je jedna vec, ktorá u mňa stelesňuje nevinnosť. Je to zlaté, milé, pekné malé stvorenie, kdekoľvek na svete, utekajúce za ľubovoľným objektom. Bežiace dieťa. Vždy s čarovným úsmevom, očami bez starostí, tackajúce sa pohybom bez stresu.

Ako som prechádzal okolo toho rohu, skoro som so sebou zobral v rýchlosti aj jedno také nevinné vysmiate čudo. Preskočil som ho a pokračoval som v ceste za svojimi povinnosťami. Rýchlo a vážne. V tom som si spomenul na niečo zo včera. S kolegom sme sa pobavili na jednej, asi postihnutej staršej pani, ktorá bola srandovne oblečená (ako policajt sa mi zdá) a stála vedľa cesty. Poskakujúc z nohy na nohu, myslím, že sa snažila tancovať a tuším si aj spievala. Každopádne sa smiala a bolo jej nádherne.

Nám bolo smiešne.

Niekedy si prajem stretnúť dospeláka, ktorý má v očiach tú detskú naivitu. Keď ho stretnem, príde mi divný. Niekedy mám chuť si život vychutnať z pohľadu pomaly kráčajúceho človeka. Milujem to. Zvláštne je, že väčšinou na to čas nemám. Bežím...za niečím. Ako rád by som bol opäť zlatý a milý. To by hádam aj stačilo. Aspoň na chvíľu. Uháňať si bez starostí za objektom, o ktorom nemať tušenie čo to je...ako kedysi.

Nejde to.