O čom to je?

Niekedy si predstavujem, ako budem i ja zabúdať ešte viac ako teraz, ako budem bezvládny a slabý a starý a budem sa opäť pokakávať. Len či ma bude mať kto utierať, tak ako keď som bol decko?

Včera prišla ku mne na ulici jedna babka a medzi rečou mi oznámila správu o tom, že jej manžel skonal pred nedávnom a, že ona si želá aby bola už tak isto mŕtva. Človeku niekedy chýbajú slová. Babka sa odtrmácala (inak to nazvať neviem) a ja som tam ostal stáť ako nahý. Mladý, silný, bez slov.

Kamarát tu v Anglicku pracoval v starobinci, odkiaľ nám večne nosil za hrsť historiek. Zážitky, ktoré neviem zaradiť do kategórie. Snáď také zo života. Človek niekedy žasne, keď počuje, čo všetko je starý človek schopný urobiť. Najviac asi človek pochopí, ak to zažije na vlastnej koži. Keď vidí svojich rodičov, svojich bývalých učiteľov, alebo človeka, ktorého celý život obdivoval, ako sa zo dňa na deň začína ich život podobať životu detskému.

Človek sa ocitne v bruchu mami v schúlenej polohe, v takej sa aj celý život cíti príjemne a často v nej zaspáva. Keď umiera, tiež hľadá takú polohu. Aj toto je zo života. Na malé deti mama rozpráva zdrobneninami, s úsmevom a nehou. Neskôr sa to otočí a tie deti mamu usmerňujú, s úsmevom cez plač, tak isto s nehou. Nie je to smutné, je to tak.

Rozmýšľam, prečo tu o tom píšem? Rodičov mám ešte mladých a vitálnych, nie som sám, som rád. To za všetko môže tá babka! Vraj by chcela umrieť. Rozmýšľam, koľkým ľudom to ešte v ten deň povedala? Koľkí sa zamysleli?

Mne vyšlo toto. Ľudia, serte na rasizmus, na podráždenosť, na prehnanú kariéru a nebuďte alibistickí. Život nie je nič iné ako cesta z detstva do staroby. Na začiatku nevieme rozprávať, ani na konci. Jeden príklad, otázka, ktorá možno vysvetlí to o čom tu píšem.

Neznášate čiernych? Čo ak vám práve oni budú utierať zadok v starobinci?

Život je inak krásny, o to kratší. O čom je?

To uvidíme na jeho konci...