Po štyroch mesiacoch

Prácu som hľadal asi dva mesiace, plus mínus. Kto si ten pocit ešte pamätá, vie, že nič na rozprávanie na tom nie je. Beznádej sa strieda s náznakmi, otázky mladučkých personalistov po piatom pohovore ovládate naspamäť, personálky sa moc nestarajú a ako to už chodí, je to iba na vás. Ostatne, práve to vám chcem dnes zdeliť.

Viem, žiadna veľká múdrosť, ale predsa, keby som ja čítal podobný článok pred mesiacom, ten posledný by som sa tak nestresoval. A tie nervy by som vám chcel ušetriť. Na Slovensku sa rapídnou rýchlosťou začínajú deliť tí, čo rátajú peniaze, nadávajú na všetko, čakajú na výplatu ako na spasenie a veria iba tomu svojmu a žiadnemu inému chruňo...pardon, politikovi. A tí druhí, tí čo stavajú, kupujú všetko a všade, dovolenkujú, užívajú si blahobyt expresne rýchlo sa rozvíjajúcej krajiny. Nech sa zaradíte tam či onam, snažte sa prosím zmeniť svoj život k lepšiemu. Čo toto môže znamenať?

Mám takú víziu, mám taký plán. Raz, v tejto "malej veľkej krajine" budú ľudia odrastení a zabudnú na staré červené časy. Rýchlo-zbohatlíkov z dôb nie-tak-dávnych ostane iba pár (je mi jasné, že sa ich úplne nezbavíme, aspoň nie tak skoro) a človek bude mať jednoducho dve možnosti. Buď si nájde zamestanie a bude žiť spokojný život s rodinou a istotou, alebo začne podnikať, v tom čo ho bude baviť, či v onom, čo mu bude otvárať brány do sveta. Iná možnosť nebude.

Ako to už chodí, je to iba na vás. Každý jeden človek sám rozhodne, ktorou cestou pôjde. My, ako národ, máme veľa neduhov a zlých vlastností, o tom niet pochýb. Čo keby sme si už konečne vštepili ešte dve, naopak pozitívnejšie. A mohli by sme začať aj práve tým, pozitivizmom. Pozerať sa na veci z tej lepšej stránky, vidieť krajšiu budúcnosť, lepší život. A už konečne začnime túžiť byť prvý, najlepší. Súťažme!

Keby bolo na mne, vyhlásim povinné školenie. Ľudia by zrazu vedeli vletieť do miestnosti a vypýtať si, čo chcú. A to trebárs aj cudzím jazykom. A aj platové ohodnotenie také, aké mi prináleží. Samozrejme, preto sa musí najprv niečo urobiť, nikto nedostane nič zadarmo, ale ak chce a urobí preto niečo, dostane čokoľvek, treba len chcieť. Otrepané frázy, ktoré tu však ľudia pod kožu jednoducho nechcú dostať. Aspoň zatiaľ nie. A preto mám víziu, do budúcnosti, pre moju generáciu, pre ľudí, čo to tu potiahnu za nejaký čas.

A poviem za seba. Ostanem "Východoeurópan" a budem na to primerane hrdý. Chcem byť lepší, najlepší v tom čo sa rozhodnem, ale nezabudnem na rodinu, jednoduchosť, čo mám v žilách, zdedenú po svojich predkoch. Poctivá skromnosť, s dávkami vytrvalej sebadôvery. Začnem u seba a neprestanem túžiť po lepšej kvalite života. Toto neznamená iba zarábať veľa peňazí, toto znamená zmenu životných priorít, správania a túžob. Ja snívam po pohodlnom živote, s ľuďmi, ktorí budú mať ten istý cieľ.

A prečo vlastne rozdávam rozumy? Počas hľadania práce, som niekoľko ponúk odmietol. Vytrvalo som čakal na ponuku a lepšie možnosti. Odmietol som Kórejcov (keďže sa im v Źiline pri hľadaní práce ťažko vyhnete), ktorí nevedia anglicky, ale majú to čo my nie, drzosť. Odmietol som ponuky, ktoré prišli, ponuky s priemerným ohodnotením a podpriemernou starostlivosťou o zamestnanca. A počúval som rady blízkych, zober už hocijakú ponuku, nech si v procese. A toto je tá naša mentalita. Zaradiť sa do davu a pochodovať.

A ja vravím zásadne nie!

Mne to vyšlo...a ja verím, že to raz pôjde i vám, následne tejto našej krajinke.