A bolo po Smetanovi

Naj preto, lebo vždy tá posledná je naj...vždy tá prítomná je neskutočne chutná, ukážková vo všetkých smeroch...až pokým sa neobjaví niekto, kto kúpi celú firmu aj s vašou bonboniérkou (alebo vy nenájdete lepšiu, mladšiu a ešte chutnejšiu!).

Dovoz zo Slovenska to je! Po tom v kútiku duše snívam. Predsa len som bol od malička vychovávaný a pestovaný v obklopení tých našich sladko-.... (toľko druhov, že vás tým ani nechcem nudiť...ale veď vy viete, aké príchute tie naše "domáce" vedia mať). Chodím si tu po Londýne po rôznych miestach, kde je ich výskyt možný a proste ochutnávam.

Naposledy to boli tak ospevované, storôznymiuhlamirozoberané a zväčša zatracované (veď sme nevyhrali, vraj?), no majstrovstvá hokejové svetové. To bolo ako vo výrobni čokolády! Bonboniérky sa roztápali pri pohľade na našich Šatanovcov (neostáva mi nič iné ako opäť poďakovať našim hokejistom) no a kto z vás nemá rád roztopenú čokoládku? Len tak si ju tak zlízať z prstov...kedy hráme znovu, o rok? :o(

Keď som spomínal, že je dovezená zo Slovenska, ono to nie je až taká pravda. Jej predchodcovia totiž pochádzali niekde od Maďarov...a aj možno tým je to pre mňa také príťažlivé. Pre Žilinčana, heh. Ale hlavné čaro vychádza z jej obalu. Osloví vás na diaľku. Neznačkový a predsa taký honosný. A ku podivu (môjmu), najlepšie je to, že tie obaly dáva zo seba tak pomaličky...naozaj pomaličky! A postupne k tomu...

Smetana Bedřich. Niekto kto je známy po celom svete. Bez pochyby jeden z velikánov. Alebo nie? Ja neviem. Jediné čo som od neho počul bol kúsok z Vltavy (Má Vlast). Počul som to na jednej párty, kde jednej českej kamarátky skoromuž (teraz už ochutnáva jednu slovenskú sladkosť), pôvodom z Maroka nám chcel všetkým prehrať podľa neho najlepšiu hudbu na milovanie. Pre mňa osobne je najlepšia hudba na milovanie jej vlastná, skladaná rovno za deja, prispôsobená pohybom a pocitom. Nuž ale rád sa učím a tak som sa do toho pustil. Teda pustil to on. Malo to niečo do seba! A aj keď bolo už skororáno a počúvali sme tam vážnu hudbu, páčilo sa mi to...

Tento týždeň mal koncert Londýnsky symfonický orchester a hrali presne môjho najobľúbenejšieho skladateľa (monopolného). Chcel som ísť. Presviedčal som kamarátov a oni si stále mysleli, že si robím srandu. Presviedčal som aj moju naj a súhlasila. Ibaže život mieni a človek (jeho krajšia polovička) mení.

Sedeli sme v aute, popíjali kávu a smiali sa. Len tak. Tak dlho ma žiadna príchuť nevedela prinútiť zatvoriť oči a iba sa tak nechať unášať pocitu pohodovému. Najkrajšiemu. Spoločnému. Takému, pri ktorom musíte byť dvaja. Zmyselnému. Nesebeckému...a to len nedávno som prebúral svoje hradby. Nie som si istý, že zbúral úplne.

Búcham do kláves a pritom som mal byť niekde inde. Nie som. Som tu. Doma.

Moje myšlienky sú vtláčané do klávesnice a teraz, hľadajúce cestičku vo vašich závitoch. Asi odtiaľ za chvíľku odídu. Moje ostanú so mnou ešte nejakú chvíľu. Otravujú a chcú odpoveď. Do prdele, odkiaľ mám vedieť správnu odpoveď?!

Tie myšlienky...moje, váhavé, doterné, stále sa na niečo pýtajúce! Sú také známe a tak prefíkané. Je to ono? Ako to dopadne? Veríš? Dúfaš? Či klameš sám seba? Je to tá správna príchuť? Čo cítiš?

Bojím. Len bojím...