Mám neskonalú chuť napísať báseň. Chcem sa nechať unášať prúdom pocitov, ktoré v sebe mám. Keby som vedel maľovať, bol by to obrázok, ktorý by povedal všetko. Možno by som mohol namaľovať básničku. Tie však bývajú krátke a ja mám pocit, že toto bude na dlho. Život, ktorý mi prúdi v žilách neumiera. To viem. Možno by sa dal naspievať, možno by...
Sú príbehy, generácie, ľudia, myšlienky, o ktorých sa dá rozprávať neustále. Je jedno slovo, ktoré sa nedá opísať, nakresliť, vypočuť. Zďaleka nie najkrajšie, iba najstaršie. Ako bolo na počiatku, nech je i na veky vekov.
Je to vojna, droga, je to všetko. Bez neho nie je...nič. Iba čierno.
S ním, s ním je orgazmus, farba, smiech. Vždy, všade. S ním sa žije v zdrobneninách. Farebný vysmiaty orgazmus. No nezasmejte sa! Ak ho máte, je vám jedno, či sa na vás smejú, či sa smejú s vami. Záleží na veciach, ktoré inak nevidno. Snívajú sa veci, ktoré patria do snov a dejú sa veci, ktoré sú iba v snoch. Oheň, voda, dobré jedlo. Strukoviny a iné dobroty. Kedy viete, že je s vami? Neviete. Ako dlho...
Vraví sa, že sú veci medzi nebom a zemou. Táto, tá je asi jediná, čo je aj nad nebom, aj pod zemou. Tiež pod nebom a nad zemou samozrejme. Je všade, dá sa cítiť, dá sa bozkávať. I rozprávať sa s ňou dá. To je dôležité. Záleží vždy iba na vás.
Napríklad ja, ja som jej dnes povedal :
...aj dom ti postavím,
aj strom zasadím,
aj deti urobím,
a potom, potom budem odpočívať.
Usmiala sa. A ja som pokračoval :
...nechcem meniť seba, ani teba,
chcem ťa ľúbiť donekonečna,
a potom ešte dvakrát.
V Paríži v dome starej pani Fauchier de La Vigne-ovej bola jedna princezná, ktorá zacítila túžbu odísť za svojim princom. Do Londýna. V tej chvíli, boli spolu behom sekundy. To sú tie veci medzi nebom a zemou. Svet je náhle veľmi maličký.
V ten večer sa stal zázrak. Nikto ho nevidel, nikto nechápal. Všetko sa to odohralo v hlave.
preblesla mi hlavou
myšlienka neposedná
iná ako tá jedna
bola krátka, from Paris
vraj sama
Mona Lis
spýtala sa
a čiže ju miluješ?
nevedel som, či sa smeje
alebo ojebuje
a tak vravím
dá dá dá
od tej chvíle
čudný vietor poletuje
už aj pod lampou sa svieti
každý to vie
každý
to slovko robí vrásky
na veky vekov
vždy bolo, vždy bude
najstaršie slovo
je predsa z lásky
amen
A keďže som sa ju snažil opísať, zbásniť, ešte ju ukážem namaľovanú.
Obrázok sa volá rovnako ako článok.
L Á S K A
Pre niekoho možno Micka, všakže?
