Ách ten život...ách tie sny (a bože tie vzťahy)

Žijem svoj život.
Veta, ktorá ma napĺňa a robí šťastným. Nie tieto články, nie prázdne vety. Vyhovuje mi. Dokonca sa cítim ešte lepšie, od kedy som našiel zmysel. Vždy som túžil žiť pre niekoho. Som naplnený. Našiel som si ho a nedám, nikomu. A predsa musím...

Život milujem pre jeho zmeny. Odcudzujem zbabelcov, slabochov, ktorí si siahajú na život a vzdávajú sa ho. Prečo? Nemám rád, keď niekto nezvláda svoje problémy a siaha na drogy. Obyčajní stroskotanci. Každý predsa máme prekážky, ktoré musíme preskočiť, aby sme sa pohli z miesta. Závidím, veľmi, strašne, moc, tým, čo stoja, sedia, ležia na mieste. Aj celý život.

Sínusoida funguje od malička. Každý bol nevinný, malý, usmievavý. Alebo plačúci? Už vtedy sa to menilo. Stále sa. Kedy človek prejde z detskej hravosti do rozumnej dospelosti? Od kedy je jedinec zodpovedný? Kedy začne vnímať, rozmýšľať, byť sám sebou? Vlastne nie je podstatné kedy, absolútne nie. Každý to má aj tak asi iné. Dôležité je, kedy sa naučí vnímať, voniať, chcieť miesto spomínať, meniť miesto trpknúť, žiť miesto nie. Život je príliš nádherný na to, aby ho človek vymazával. Krásny a krátky. Práve tá rýchlosť, tá krátkosť času je najpotrebnejšia. Vždy po páde prichádza vrchol. Jednoducho vždy! Presne tak ako po noci deň, po nostalgii zábava, po hádkach sex, peniaze-bieda, vzťah-sloboda, práca-nepráca...mení sa to tak rýchlo...iba vydržať!

Som zamilovaný. Som šťastný človek, pretože to nie je prvý krát. Možno preto si to viem tak vychutnať. Som momentálne asi najšťastnejší človek na svete. Prežívam svoju vlastnú rozprávku. Má síce reálne prvky, scenár nepredvídateľný, ale sexy...a predsa sa cítim tak strašne divno. Chýba mi tvoj dotyk, tvoj smiech, tvoja neha. Ty. Musel som byť silný, musel som ťa pustiť. Myslím, že som to zvládol, bol som tvrdý, povzbudil som ťa, zamával som opäť na letisku a teraz, teraz čakám. Už nie som jednoducho prvý krát zaľúbený, už nerobím zaslepené a pritom tak krásne veci. Som rozumný, som statočný. Som asi slaboch! Ubíja ma tá samota. Cítim také prázdno. Som sám v posteli a nemôžem spať. Ležím na svojej polke postele a dívam sa na strop. Bezvýznamne, sám.

Nemám rád jednoduché veci, to nie je nič pre mňa. Ja si viem skomplikovať aj čakanie na autobus. Ale toto, to je preťažký a prisilný úder pod pás! Konečne ma oslovil niekto cestou o akej som sníval. Máš všetko, dám ti všetko...

Obaja chceme byť spolu. Obaja máme srdcia namočené v láske. Obaja máme tie isté ciele. Cielime obaja na Slovensko. Milujeme ho, chceme tam žiť a byť šťastní. Veríme, že spolu. Aké by to mohlo byť krásne, krásne jednoduché. Do prdele, čo v tom skromnom pláne robia také mestá ako Londýn a Paríž?! Prečo sa to čakanie musí predlžovať? Ja viem, že to vydržíme. Ja viem, že si ideme každý za svojim. Viem, že za chvíľku spojíme naše sny a prežijeme jeden veľký, spoločný. Vieme, že to nemohlo byť lepšie načasované. Vieme...ale bolí to. Tá prázdnota. To ničnerobenie.

Minule som sa zamýšľal, aké sú výhody a nevýhody života v zahraničí. Tu je krásny príklad. Vzťahy na diaľku. Ešte pred časom by som sa smial. "To predsa nefunguje, to by som nikdy neurobil, ja potrebujem s niekým zaspávať...", ha, život je tak nádherne menlivý. Tak krátky, tak farebný, tak pútavý. Ako tvoj hlas v telefóne. Píšem ti básničky a posielam ti ich mailom. Plánujem spoločné dovolenky a rozmýšľam, či by bolo lepšie letieť z Francúzska, či z Anglicka. Možno zo Slovenska?

Tak strašne rád by som bol jednoduchý človek a žil jednoduchý život!