Baterky, kde ste?

Sedím v aute a pozerám pred seba. Preraďujem po dlhšej chvíli na dvojku. Vzdychám ako po dobrom jedle. Kedy som mal dobré jedlo? Asi včera? Zajtra? Neriešim to, nič.

Dovezú sa domov. Prvé čo robia, sadajú a nalievajú si víno alebo plnú vaňu horúcej vody a ležia. Spia. Nemilujú. Iba si tak prežívajú. Čakajú...zaspávajú.

Vstávam, ale to slovo je akési pomalé. Tak ako moje pohyby. Vlastne to slovo má teraz úplne iný význam. Telo vychádza z postele ale všetko ostatné ostáva v teplučku, pod perinou. Umývam si zuby, obliekam sa bez vkusu a chute, navliekam si jednu pravú ponožku a ešte jednu pravú ponožku, naťahujem si prácne nohavice a prvé tričko po ruke a vydávam sa na cestu. Do práce. Mám sklenený pohľad. Bez záujmu. Bez síl.

Piješ rannú kávu. Práve si pochopil, čo znamená duchom bez seba. Piješ druhú kávu. Už nechápeš ničomu. Máš pohľad vraha a nevieš čo sa deje okolo teba. Akoby si mohol, keď stále spíš? Máš otvorené oči ale svet pre teba tvorí len jeden dátum. Vytúžený. Zaslúžený. Tak dlho očakávaný. Ani nevieš ako a piješ poslednú kávu dlhého nudného pracovného dňa. Vypínaš počítač a nasadáš do auta.

Sedíte v aute a pozeráte sa pred seba. Preraďujete po dlhšej dobe na dvojku. Hľadáte cieľ svojej cesty. Márne. Netušíte kde idete. Ani včera. Ani zajtra. Neriešite to. Ako stroje. Automaty. Intuícia alebo rutina vás dovezie domov.

Sme doma. Zapíname telku. Začína dobrý film. Kriminálka. Pri prvej vražde zaspávame. Zobúdzame sa o polnoci na hlasnú reklamu. "Zavolej 0845 696969..." Nevoláme nikde. Sme úplne vybitý. Presúvame sa do postele a čakáme. Zaspávame.

Vstávam...prvá káva...posledná káva...spíš...vstávate...prvá káv...posledn...spí...v......

Doovooolenkááá kdeee siiiii?!