Čiringita

S kamarátom sme ešte na strednej snívali o Austrálii. Blížili sa olympijské hry a tam sme už chceli byť. Len sa tak potulovať slnečnými dňami, to by som mohol robiť, vravel som si. O pár rokov neskôr sme si telefonovali, on v Írsku, ja v Anglicku. Dosť ďaleko od prechádzok s usmiatymi dňami. Prišlo zamyslenie, kompromis a naplnenie našich pubertálnych žvástov. Život v teple, s úsmevom. Kanáre, Tenerife.

Nadobudol som, aj stratil. Tak ako vždy, keď urobíte rozhodnutie typu zásadné a idete si za svojím. Zmeny stoja veľa. Peniaze, silu, lásky? Každé ráno som sníval svoj sen, po tom ako som sa zobudil. Utratil som všetky peniaze a dokonca aj na pláži som ostával sám. Bol som sám, bez peňazí a predsa som sa cítil šťastný, šťastnejší ako kedykoľvek predtým. Je to vôbec možné? Chudoba privádza k šialenstvu, či prečo sa usmievam? Je to v poriadku? Hľadal som odpovede ale to som ešte nič nevedel...

Prímorský vánok mi každý večer šepkal svoje múdrosti a ja som im strašne veril. Ešte vtedy boli matné a nečitateľné. Až neskôr prišlo uvedomenie. Verím im dodnes a myslím, že sa ich budem držať až kým sa všetci nestretneme v jednej posteli. Až do konca. Ja tu už nebudem a múdrosti budú stále také isté. Múdre. Oceán bude vždy ten, ktorý sa bude snažiť poradiť, pomôcť v rámci možností...len prečo my nikdy nepočúvame? Prečo necítime? Pravdu?

Už vtedy, nahý a bezbranný, tak trochu naivný, som tam sedel na tej pláži a usmieval sa. Taký úsmev som si našiel na tvári včera, keď som sa bol previesť v centre jedného z najbohatších miest sveta, v oblečení za nemalú sumu, v kabriolete z práce, s peňaženkou ľahkou, ale vykreditkovanou. Ten istý úsmev! Tá istá múdrosť. Také jednoduché, také krásne. Ako život.

Čiringita bola maličká, zamaskovaná pláž, kúsok od turistického centra na juhu Tenerife. Pláž, ktorú nenavštevoval nikto iný, ako ľudia žijúci na tomto ostrove, narodení v inej krajine. Taká malá rodinná sešlosť ľudí, ktorí neboli spolu vôbec v žiadnom príbuzenskom pomere. Iba ak, ľudskom?

Bol tam bar, taký ten plážový, s krásnymi barmankami a ľadovou kaipiriňou. Ihrisko na plážový volejbal, kde sa hral turnaj, každý s každým a kto chce s kým chce. Pár lehátok na opaľovanie, veľmi zlý vstup do mora a veľa kameňov. Nie, nebola to žiadna pláž, akú si predstavíte pri tomto slove. Žiadny piesok, žiadny turisti, žiadna komercia. Len úsmev, sloboda a pocity. Kúsok od brehu si vo vlnkách lebedil taký drevený hranol. Ten bol dôležitejší ako by niekoho napadlo. Na ňom som sa naučil vychutnávať tento život. Nádheru ponúkanú každý deň na podnose, zdarma. Len otvoriť oči a pozrieť sa na veci ako z výšky. Úsmev sa dostaví. Ak máte úsmev, môžete s ním dokázať všetko, čo si len zmyslíte! Ku hranolu ste mohli doplávať len tak, ale to nebolo ono. Recept dokonalosti bol nasledovný. Zahrať si volejbal, dať si pri bare drink, vychutnať si ho pri čarovnom západe slnka s príjemným podmazom tej najčilautovej muzičky na svete, zdolať zložitý vstup do vody, zaplávať si priezračnou vodou v spoločnosti malých trblietavých rybiek na hranol a tam si ľahnúť. Na pár minút nechať emócie vyhrať nad realitou. Ležať si tam bez peňaženky, problémov. Iba s pocitmi, ktoré sa nezabúdajú.

Stretávali sme sa tam raz za čas. Bolo to miesto, kde sme išli, keď sme mali chuť. Keby sme tam boli nonstop, nikoho z nás by to nebavilo. Každý tam prišiel načerpať silu do tohto sveta. Každý mal svoje problémy, o ktorých sa tam nemalo zmysel baviť. Iba sa tak baviť, to zmysel malo. Nie opíjanie, nie tancovanie do rána, nie ničnerobenie. Iba odreagovanie, iba regulovanie stresu a hľadanie pozitívnejšieho zajtrajška. Pravdivé pocity, ktoré sa neopisujú, nedajú sa. Každý ich má aj tak iné, každý cíti inak, každý je iný. Iba jedno je isté. Nádhera. Ale aj tá je pre každého iná.

Pre mňa bola Čiringita jedno z najkrajších, najbohatších, najneopísateľnejších miest na svete. Stále je. Pláž, ktorá mi dala tak veľa. Tak veľa som si odtiaľ odniesol a pritom nemám ani jednu fotku! Ako by ste odfotili životnú filozofiu? Každý by videl iba maličkú pláž, plnú neznámych ľudí. Nikto by necítil tú nádhernú vôňu, nevidel vánkom roznášanú energiu, ani nerozumel neviditeľným ceduľkám so šípkami, tadeto, takto, s týmto...nájdete čo hľadáte...nikto by nerozumel.

Čiringita, miesto, ktoré mám v svojom srdci, miesto, kde sa vraciam, keď mám chvíľky ako je táto. Keď riešim neriešiteľné, keď neviem nájsť čo mi chýba, vlastne ani neviem, či mi niečo chýba. Mám všetko čo chcem...ibaže by to tak nebolo? (ale to už je iný článok )