Viem, že nenapíšem žiadnu múdrosť (bože chráň). Dokonca budem možno trošku gýčový a ohraný, ale musel som raz vzdať úctu tým, ktorých múdre slová, vševediaci úsmev a láskavý pohľad robia z môjho života prechádzku ružovým sadom. No a rozhodol som sa teraz.
Obdivujem vlastne celú túto generáciu ľudí, ku ktorej patria aj moje vzory. Narodiť sa tesne po vojne? Netuším aké to môže byť, len si to predstavujem a aj to je ťažké. Žiadne zahraničie, žiadne veľké výdobytky stále sa rozvíjajúcej techniky a predsa toľko prehľadu a múdrosti. Toľko pokory a stále s chrbtovou kosťou, nech sa deje čokoľvek. A čo ja obdivujem najviac, neustále s humorom. Veď nikdy sa tak od srdca nezasmejem ako keď som v ich spoločnosti. Áno, mam tú česť byť s nimi v priamom kontakte. Čo viac si môžem želať?
Môžem sa učiť z ich chýb. Brať ich rady a uvedomovať si čo ja mám a oni nemali. Aj na úkor mňa, nás, iných. Vždy uprednostňovali iných pred sebou. Obdivuhodné, ťažko pochopiteľné. Keď sa chystajú večerať, pripravia aj prázdny tanier. Čo keby niekto prišiel? A keby prišli dvaja? Nuž dali by im svoje porcie. Bez váhania. S úsmevom.
Dobrosrdeční, milí, bezstarostní (len na oko), obetaví a pritom žijúci v dnešnej ťažkej dobe (to tvrdím ja, oni sa nesťažujú, nikdy!). Sú spokojní s tým čo majú a aj keď nemajú veľa, myslia si, vedia, že majú strašne veľa. Nikdy, za žiadnu cenu by sa nevzdali svojich hodnôt. Vedia presne aké sú a snažia sa ich predávať ďalej. Bohužiaľ nie moc nahlas. Po tichučky, nežne, s láskou.
A ja som najšťastnejší človek na svete, keď ich vidím dostať niečo navyše. Niečo, čo by si nikdy nepýtali. Niečo za čo vedia tak krásne poďakovať. Nielen tak povrchovo.
A ja im ďakujem teraz. Keď už som pochopil, že oni sú tí, ktorých uctievam, vážim si, milujem.
Jolanka a Lacko. Štefanatný.
Tak dlho spolu. Závidím, prajem, stále nechápem. Milovať, smiať sa a žiť s nadhľadom.
Raz chcem byť ako oni.
Aj oddychovať vedia tak nádherne.
Pohodička.
