Dnes bol v celku pekný deň už od začiatku. Učím sa spať viac ako 5 hodín a za posledné dni sa mi to celkom darí. Mám v poslednej dobe (1-2 roky?) totiž chuť žiť svoju mladosť, kým je, aby som mal na staré kolená čo rozprávať svojim vnukom . Nuž a tak moc nespím. Dnes som vstal celkom vyspatý, zišiel som pár schodov, ktoré ma delia od práce. Ráno to je nevýhoda ako delo, ale po práci, sa ja mením na guľu vystrelenú z toho dela, plusy a mínusy, poznáme. Dnes som skončil veľmi skoro a tak som sa pobral do druhej práce. Hmm, nespí, má dve práce, hmm. No a čuduj sa svete, ani tam som nepobudol dlho. Keď sa darí, tak sa darí.
Pristihol som sa doma, ako si robím rýchlu večeru a vtedy mi to došlo. Keď som prišiel do Londýna ako turista, pred pár rokmi a vplyvom kamarátiek (a ich kamarátiek) a predstáv života vo veľkomeste som tu ostal, povedal som si v duchu jednu vec. Sú veci, ktoré ak si poviem v duchu, najskôr opatrne pre seba a ak sa mi (a môjmu duchu) tá predstava zapáčila, mení sa na sen. A keď už je to sen, ten si musím splniť, aj keby čo bolo. A aj keby nebolo! Možno tvrdohlavosť, možno zmysel života, možno teória pohody. Nie predsavzatia, nie reči do tmy, jednoduché, vysnívané, dôležité. Aj keď je to len kúpa kabrioletu , prechádzka s láskou alebo večera v nejakej príjemnej reštaurácii, ktorú som si všimol v listovaní nejakého katalógu... Malé alebo na prvý pohľad nedosiahnuteľné? Nezáujem! Jedného krásneho (možno upršaného) dňa, jednoducho, určite...
Nie som určite alkoholik, ale vypijem hocičo. Viac ako čo pijem, si vyberám spoločnosť, s ktorou zdieľam to utrpenie. Či už milé, alebo nemilé (na druhý deň). A tak som si pár rokov dozadu pri jednej z prvých akcií s novým kolektívom, ktorý sa vytvoril v našom nezabudnuteľnom bytíku na Clifford Avenue, pri skoro dopitej fľaške domácej slivovice povedal v duchu, najprv dvakrát pre seba, aby som sa uistil, že to chcem a potom aj nahlas, tri vety. Po nich, povedal som, pôjdem domov. Spokojný.
Naučím sa angličtinu.
Pôjdem na futbal.
Pozriem sa do Škótska.
A tak som sa dnes pri večeri pozeral na toto
a vedel som, čo to znamená. Ešte Škótsko a ukončím túto etapu. Spokojne.
Dnes som sa bol pozrieť na fotbálek. Väčšinou na neho chodím do nášho miestneho pubu. Dnes som si ho pozrel zo štvrtej rady, priamo, na živo a pritom tak nereálne. Sú veci, ktoré si uvedomujem rád až na druhý deň, alebo za týždeň, inokedy. Sú to dni, situácie, slová, ktoré mi robia zo života prechádzku.
A tak som ako obyčajne dostal nejaké bonusy. Niekedy sa zamýšľam, ako je to možné, ale kým to vychádza, tak sa nezamýšľam moc dlho, aby som neprišiel na nejakú hlúposť. Možno je to celé v tom, že som lenivý preberať zlé veci dlho a viac sa teším z tých pekných. Určite ich máme všetci okolo úplne rovnako. Tie veci. Ak nie je svet spravodlivý, tak som si istý, že v tomto je. Všetci máme také isté možnosti, je na nás ako ich využijeme. Či s plačom, či s úsmevom. Či so snami, alebo s tým plačom.
Dnes to boli štyri góly. Myslím, tie bonusy. A tak som si s chuti zakričal obľúbené Come on Blues!
Ešte jedna, aby ste mi verili.
A stačí. Idem si ľahnúť. V práci začínam o šiestej ráno. Za chvíľku. Ale aj tak asi nebudem spať. Veď je na čase začať rozmýšľať nad novými vecami. Snami.
* Mirka , som si od teba požičal ten začiatok, sa mi to hodilo (vyrovnáme sa o tom, teda potom)
