Milujem dni ako je ten dnešný. Spím málo, vidím veľa. Skoro vstanem a stihnem všetko. Nohy ma nesú už od skorého rána a deň už nemá tých nezmyselných pár hodín, ale pár prežitých. A to je rozdiel.
Milujem dni, keď sa niečo naučím, keď si niečo uvedomím. Možno keď sa uvedomím? Na veci sa dá pozerať podľa mňa vždy z viacerých pohľadov. Jeden je ten reálny, jeden je ten druhý, niekedy skrytý zmysel a ten tretí ja nazývam nadčasový. Ten niekedy ostáva nepochopený, umlčaný, zabudnutý alebo príliš zložitý, možno až moc jednoduchý?
Skúška.
Dnes som v práci strhával naše reklamné nálepky z jednej dodávky, ktorá už končí (autá meníme každý rok). Pracujem v požičovni áut. (Tak ma napadá, že ja to beriem opačne, ako väčšina ľudí. Ja viem, že budem celý život sedieť v kancelárii, naháňať dodávateľov a neplatičov faktúr ak budem podnikať alebo budem zaslúžilo míňať náhodne zakotúľané peniaze, milióny, zdedené, vyhraté...takže teraz nemyslím na kariéru a nalinkované cesty života...škola-kariéra-dom-strom-rodina-dovolenka-truhla...ale od školy si idem svojou zasnenou cestou. Preto momentálne pracujem, kde je pohoda a auto k tomu). Nič menej som dnes nemal čo robiť a tak som robil to, čo inak nemusím. Strhával som tie nálepky.
Dodávka to bola veľká (Mercedes Sprinter) a tak aj strhávania bolo dosť. Pracoval som s kolegom, ktorý sa tiež nudil a verím, že aj šéf, keby nebol na dovolenke, popiskoval by si pri tom aute s nami. Volajme ho Michael (pretože sa tak volá), mi ukázal ako na vec a ja som to tak ako mi ukázal robil nejaký čas. Po chvíľke mi stúpla do hlavy sláva, povedal som si, že som už v tom profesionál a začal som pracovať na mojej ceste...tej najlepšej. Tej najjednoduchšej.
Pracujete so žiletkou, musíte ju mať v tom správnom uhle, inak bude z auta Depejrak (píš ako počuješ). Potom sa pár krát zľakneš, že si sa porezal, potom sa naozaj porežeš (Depejrak si ty) a potom zistíš, že tadeto cesta nevedie. Nesmieš to robiť bezhlavo a príliš paličato. Skúsiš ešte jednu svoju vlastnú verziu a z úst ti vyletí pár nadávok, pretože už to robíš dosť dlho a za sebou nevidíš žiadny výsledok. Nakoniec zistíš, že kolega, ktorý už túto prácu vykonával niekoľkokrát, mal pravdu a tá jeho rada na začiatku bola nie len užitočná, ale pravdivá. Najlepšia. Tvrdohlavo si si skúsil svoju, a naplnil si tak svoje potreby, a pokračuješ tak ako si začal. Dokončíš celú bočnú stranu, rozmýšlaš, že už máš toho aj dosť, pretože tak ako všetko prvýkrát, ide to veľmi pomaly. Alebo aspoň pomalšie ako by malo. Á kurnikšopa, zabudneš, že si ešte nerobil druhú stranu, prisahal by si, že už si sa na nej namordoval až až...ešte ťa čaká. Neostáva ti nič iné ako ju v kľude dorobiť.
Alebo môžeš nadávať, vzdávať sa, robiť čo len chceš....koniec skúšky.
Otázka.
Koľko z vás ten dlhý a nudný a trápny úryvok o strhávaní niečoho z nejakej dodávky nejakého neznámeho človeka čítalo ako strhávanie nálepky z dodávky? Asi každý. A to je ten prvý pohľad na vec.
Druhý, ten skrytejší, bojazlivejší, môj, je, že strhávanie nálepky z dodávky je ako život. Človek aby niečo dokázal, musí mať dobrú trpezlivosť, mal by si vyskúšať svoju cestu, presadiť svoje názory a priebežne ich porovnať s radami starších, skúsenejších....potom má na výber, ako vravím, minimálne z troch možností.
A ten tretí význam? Ten vám nepoviem. Ten je nadčasový...
A mlčal som, keď sme mlčali všetci. Celý deň som na to myslel, pretože to v rádiu neustále opakovali . O dvanástej prestaňte pracovať, vyjdite z úradov, z obchodov. Zastavte sa na chvíľku a dajte zamyslenie, chvíľku venovanú obetiam....zabudol som na to. Učil som sa strhávať problémy.
V tom momente, na obed, som sedel v tej dodávke. Išiel som ju akurát zaparkovať cez cestu...trvá mi to zvyčajne zhruba dve minútky, dnes mi to trvalo dvojnásobok. Zamyslel som sa (opäť) a poslal som tichého paroháča všetkým teroristom...
A hlavná pointa?
Niekedy sa dajú nálepky strhnúť pomaly, niekedy rýchlo...koniec koncov pôjdu ale dolu, preč, s pánom bohom všetky! Otázka času...ale však každý sa naučí na svojej dodávke.
