Domáce zviera, no určite!

Pri jednom svojom článku som raz spomenul, že moc psov nemusím a napísal som to naschváľ, vedel som, že niekto v reakciách napíše niečo dotknuto až nasrato. Vždy sa tak stane. Sú skupiny ľudí, ktoré tak akosi k sebe patria, podporujú sa, združujú sa a berú veci osobne, aj keď sa človek baví napríklad o zvieratách. Jednou z nich sú psíčkari. Mačičkári. Úchylovia. Autíčkari. Futbalový fanatici. Pseudofeministky. Národniari. A podobné združenia.

Ale ja dnes hlavne k tým psom.

Moc ich nemusím. Nemám ale nič proti nim! A už absolútne nič proti ich majiteľom. Samozrejme za predpokladu, že nie sú moji susedia a ich miláčik, s ktorým sa mimochodom dokážu rozprávať ako keby im ten chudák pes rozumel (ja viem, najlepší kamoš človeka, ja viem), nešteká zrovna, keď si chcem čítať, rozprávať sa s niekým (človekom), spať, milovať sa, maľovať si, učiť sa (čo?). To by sme kamaráti teda neboli.

No. Naozaj ma celkom zaujíma, či všetci čitatelia patria k tým, čo pri fotkách krásnych psov a mačiek dokážu vyludzovať zo seba také tie oslovenia a slovíčka, ktoré má človek tendenciu vypúšťať pri pohľade na novonarodené dieťa?

Ja som panelákové decko a nemám dobré zážitky. Tie zvieratá tam jednoducho nemajú v tom malom bytíku dostatočný priestor a hlavne keď si majiteľ dopredu neuvedomil, že bude musieť kvôli nemu stávať skôr a venčiť ho každý deň (ja neviem, či to treba viackrát?), potom sa my, nevinní susedia nemôžeme dobúchať na stenu! To nemám rád.

A navyše ma raz na jednej chate jeden vlčiak riadne zahryzol. Priamo do riti. A to som mu len nechtiac stúpil na chvost, keď som otváral fľašku. Veď bol silvester do prčic!

Na druhej strane, viem čo povedia niektorí starší spoluobčania (vlastne blbosť, ja teraz nie som doma, Angličania sa asi vyjadrovať nebudú, oni majú aj tak radšej mačky), že to možno pochopím, keď budem starší, vrátim sa z práce a žena si ma aj s naším novým plačúcim prírastkom do rodiny vôbec nevšimnú, budem šťastný, keď sa z rohu na mňa vyrúti nejaký ten čo sa potí jazykom a budem šťastný prešťastný sa ísť s ním poprechádzať. A áno, počul som aj to, že sa na to dobre balia dievčatá. Stačí si zaobstarať nejakého zlatého, najlepšie nejakého nevšedného psa... Akosi mi to stále nič nevraví (asi, že to proste nepotrebujem).

Keď sa vrátim z práce a doma si ma nikto ani nevšimne, využijem situáciu a po tichučky, aby si to naozaj nikto nevšimol, sa presuniem na pohovku, kde si pri predstieranom čítaní novín dám šlofíka. A keby ma vtedy začal oblizovať niekto iný ako ľudská bytosť? Proste nie. Musel by som sa premôcť a zavrieť ho do susednej izby (prinajmenšom) a to predsa nechceme.

Ja viem, aká dokáže byť s nimi sranda, viem aké je to krásne, keď sa na vás pozrie tými krásnymi okáľmi a vy máte chuť robiť ako pískne (možno niektorí aj to vedia?). Ale pre mňa je to jednoducho ako s deťmi. Mám ich rád. Ale viem, že keď prídem ku bratovi, hrám sa s malým hodinku aj dve, ale potom mu ho vrátim a idem preč. Spokojne. Každý milujeme svoje deti. Je mi jasné, že sú situácie, keď pes môže nahrádzať dieťa a človek má k nemu vzťah. Pohoda. Ale stále. Nie je to dieťa! Je mi ľúto, pre mňa to jednoducho nie je to isté.

Minule som sledoval v televízii jeden dokument o tom ako dokážu ľudia (bolo to z Ameriky) týrať tie nevinné tvory. Bolo mi z toho špatne. To čo tam bolo ukázané by som naozaj prial každému tomu majiteľovi. Bez mihnutia oka. Oko za oko...

Tak ma napadla pointa. Aby som si vás moc nepohneval (či už je neskoro?).

Ak sa rozhodujete, či si zaobstarať nový prírastok do rodiny a rozmýšľate nad psom. Prosím vás, uvážte, či ste taký ako ja a viete, že by ste sa momentálne (ja pripúšťam, že svoj názor môžem zmeniť, ak budem vlastniť dom s veľkou záhradou...) o neho nevedeli postarať s láskou a všetkým, čo potrebuje. A tak isto myslíte aj na ostatných. Na susedov a hlavne na to zviera.

Predsa len, je to (len) zviera!