Včera som pozeral reportáže v anglických správach o Summite Bush-Putin na Slovensku a tešil som sa hlavne na to, že po dlhom čase uvidím aspoň na chvíľku Bratislavu. A v anglickej telke ma to bavilo dvojnásobne! Videl som. A videl som samozrejme aj vyškerených politikov a plno zástav. Našu, americkú, aj ruskú. Tú našu vidím každý deň, keďže ju mám vyvesenú v okne . Tú ruskú poznáme všetci z minulosti veľmi dobre a tú americkú asi budeme vídavať častejšie a častejšie, keď už sme takí kamoši s touto veľmocou :o) Mne ale práve táto, s tými hviezdičkami a červenobielymi prúžkami bila najviac do očí. Pripomenula mi obdobie z pred pár rokov.
Pripomenula mi deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Pripomenula mi vôňu, resp. smrad, ktorý som pár týždňov dýchal. Bol to zápach mŕtvych tiel a smútku. Washington D.C., 11. September 2001.
Pamätám si, ako som sa zobudil v mojej posteli na nejaký divný pocit. Pocit, že sa všetko, vrátane mňa, pár sekúnd chvelo. Ako pri malom zemetrasení. Ten pocit bola realita! Potom už to išlo rýchlo. Presne tak rýchlo, ako keď niekto zaútočí na svetovú veľmoc. Presne tak si to samy nazvali v médiách, "Attack on America".
Pamätám si, ako mi spolubývajúca zavolala, že si mám zapnúť telku. Poslúchol som a chvíľku som mal problém. Dýchať! V priamom prenose som totiž sledoval ako sa blázniví fanatici rozhodli proste zrušiť WTC, Obchodné Centrum v New York City. Vtedy som si ani neuvedomoval, že som sa práve do týchto budov chcel za dva týždne pozrieť. Všetko mi to prišlo ako zlý vtip. Niečo neuveriteľné. Stále mi to tak príde.
Zrazu ale prišo ešte niečo viac šokujúce. V telke to zrazu strihli na iný priamy prenos. Priamo z hlavného mesta USA. Ukazovali tam zvláštnu budovu 5-uholníkového tvaru, ktorej väčšia časť sa nachádza pod zemou a všetci ju poznáme z mnohých amerických filmov. Táto budova bola od miesta, kde som býval zhruba 5 minúť! A to lietadlo (ako som sa neskôr dozvedel), ktoré to zapichlo práve do tejto budovy, údajne najprv krúžilo nad mestom ako keby si vyberalo či to bude Biely dom alebo the Capitol (sídlo parlamentu). Pri tom je pravdepodobné, že mi preletelo nad hlavou...ja som však slobodne spal. Veď som bol v neohrozenej Amerike!
Po krátkom telefonáte rodičom, ktorí ešte nič netušili a nechápali o čom to točím (neskôr volali oni, už vedeli), že som ok, som sa vybral na miesto činu. Nikdy nezabudnem ako sa ľudia, ktorí sedeli v autách smerom von z mesta čudovali, prečo idem tam, odkiaľ oni utekajú?! Ich výraz napĺňal strach, beznádej a totálna bezbrannosť. Ja som ich ale nebral vážne a uháňal som na svojom bicykli k Pentagonu.
Netušil som ešte aké to bude. Vidieť všade plačúcich ľudí, ktorí sa prihovárali samy od seba a stále opakovali, že to nie je možné. Väčšina z nich sa bála, že medzi mŕtvymi bude niekto koho poznali, milovali, uznávali... Bolo to silné! Človeka ovládne absolútna beznádej a strach. O krátky čas som vyzeral presne ako tí ľudia v autách. V mojom prípade som začal cítiť aj nenávisť a zlosť! K ľuďom (ak sa tak dajú nazvať), ktorí mi nielen pokazili plány na cestovanie po USA, ktoré boli potom nemysliteľné (určite nie vzhľadom na náladu, ktorá tam vládla), ale hlavne za siahnutie na životy nevinných ľudí!!!
Prečo? Za akým poblázneným účelom?
Nikto nikdy mi nedá presvedčivú odpoveď na tieto jednoduché otázky.
Žiadny človek, žiadne náboženstvo.
PS : Na tento článok neočakávam reakcie politického nádychu typu "američania zabíjajú nevinných tiež" a podobne...je tu opísaná osobná skúsenosť, ktorá by určite zmenila názor tých, čo práve o takej reakcii uvažovali!
