Starký moc toho nenarozprával. Pamätám si, ako mi otec o ňom rozprával, aký bol švihák, ako vedel frajeriť s jeho motorkou, ktorú vlastnil ako prvý z celej dediny...teda to som si domyslel ja, ale určite to tak bolo. Myslím to, ako s tým machroval. Veď prečo nie? Keď si raz borec, zabiješ sa?!
Starký bol človek, ktorý nekecal do vetra. Aby som ho vzniesol k výšinám, kde teraz odpočíva, on bol schopný sa z vetrom rozprávať ako so seberovným. Len oni vedeli mlčať tak majestátne, s prehľadom. Ozvať sa len vtedy, keď to bolo zapotreby. Byť kľudný a hlasný zároveň. Byť ticho a pritom rozdávať rady.
Starký mal vždy pravdu. Jednoducho vždy! Hovorieval...
"Tak je to veru tak". (bez výkričníka, s bodkou)
Niekedy (skôr vždy) sa na túto vetu už nedá nič povedať. Určite nie, keď ju počujete od človeka, ktorý nerozpráva zbytočne, má výraz múdreho človeka a lásku v očiach. Neostáva vám nič, len súhlasiť. Nezáleží aký je váš názor, aký je názor väčšiny, dokonca ani, či je to správne, puritánske alebo to či ono.
Táto veta vás naučí jednej dôležitej veci. Faktu. Niektoré veci sa proste stávajú a budú sa aj v budúcnosti...a vy s tým jednoducho nič neurobíte. Niekedy je jednoduchšie, zdravšie (myslím vaše zdravie) a múdrejšie uvedomiť si, čo tá veta znamená...
...hovorí o tom, kto sme a na čo sme tu. Či sa má zmysel hnevať, hádať sa a...ničiť si pekný deň? Včera sa to stalo, dnes sa trápite a zajtra budete plakať. Načo?!
Dávajte si ale pozor, zásadne ju nepoužívajte pričasto. Budete znieť viac pateticky ako pravdovravne. Treba rozlišovať dve veci. Banálne a tie ostatné...
