Keď vám rupne...ste v háji!

"Hmm" (5.25 am)
"Branko, prepáč, že som ťa zobudil. Urobil by si mi láskavosť, prosím?"
"Hmm, čo? Hmm, hmm, čo si vravel?"
"Sedím na stoličke a nemôžem sa pohnúť, potrebujem aby si mi prišiel pomôcť"
"Ok." (5.26)

Keď som zišiel dole, prišlo mi smiešno (tak začínam každý deň), divno (druhá vec čo robím, keď sa zobudím je káva pripravená práve týmto kolegom...dnes nebola), do plaču (pohľad na kolegu v kristových rokoch krčiaceho sa na stoličke, s výrazom sĺz na krajíčku a beznádeje na úplnom kraji, na mňa pôsobil dosť silno a hlavne rýchlo) a zaklincovala to zúfalosť (keď som sa dozvedel, že to nehrá, že šéf odišiel dnes do B'hamu a stále bolo zúfalých 5.30 ráno!).
"Dám si kávu a dokončím, čo si začal, ty tu seď a nesnaž sa moc hýbať, možno sa to po chvíľke uvoľní", hovorím mu.
"Nedáš. Nedáš si kávu. Kávovar je pokazený", zašepkal.
"For fuck sake!", nezašepkal som.

Kolegu odviezla za polhodinku sanitka a ja som tam ostal sám (ale iba chvíľku, viď pokračovanie). Prvá časť hovorila o mojich celodenných myšlienkach. O tom najdôležitejšom čo máme. Ja, vy, my aj oni. Iba kolega to dnes stratil. Zdravie. Keď je v háji, všetko je v háji. Všetko!
Za chvíľku sa objavil šéfovej ženy matky druhý manžel (vždy sa mi páčili viac takéto dlhé opisy) a ostal v kancli, kým ja som robil čo bolo treba. Tak to máme rozdelené. Vo firme (požičovňa áut) pracujeme traja. Šéf, kolega a ja. Ale inak rodinný biznis. To som pochopil dnes. Tak isto, ako to, že keď vlastníte malý biznis, ste v háji. On vám zoberie voľný čas a nespýta sa ani či vám je voľno alebo nevoľno. A keď vypnete mobil, odcestujete na dovolenku alebo si chcete pospať, jednoducho to nejde. Ak vypnete mobil zazvoní vám služobný, ktorý ste vypnúť zabudli. Ak odídete na dovolenku, niečo sa pohájuje a vy valíte naspäť. Ak si chcete pospať, nejde to, lebo je vám nevoľno...asi z toho voľna (rozmýšľam, prečo mám stále chuť začať s malým biznisom?). Každopádne na prvú hodinku bol v kancelárii (ja som vonku, kontrolujem autá, odovzdávam ich zákazníkom a proste behám, skáčem, jazdím...hmm...najviac jazdím) prvý rodinný príslušník. Druhú tam bol šéfovej ženy brat. Tretiu sama žena. Štvrtú žena a šéfova mama. Potom tam bola žena, šéfova mama a nejaká ich kamarátka. A káva. Popíjala sa káva. Normálne sme tam traja chlapi, rozprávame sa o autách, ženách, pijeme kávu a fajčíme. Iba pár hodín a rozprávalo sa o nových krémoch na opaľovanie, včerajších správach a o tej káve, čo sa pila pomaličky a pomalšie. K tomu ma napadá jedno, čo sa vám tu asi nehodí, ale mne áno. Vraj, keď žena sa vám príde vyplakať, nehľadá riešenie jej problému. Takže asi tak. Biznis je drina a ženy sú ženy!
Smrť. To je vec, ktorá súvisí s prvou časťou. Zdravie. Smrť. Možno by som tam hodil aj pôrod a tak svojsky aj tie veci predchádzajúce pôrodu (veď úzko súvisia s...žitím). Dnes som tam videl kolegu po tichu šepkať prosby, učupeného na stoličke, nehýbajúceho sa, skoroplačúceho. Predstavivosť si to hneď vymenila a ja som sa videl z vtáčej perspektívy sediaci na stoličke a ostatné už poznáte. Neviete ale, že mne neodišiel chrbát do hája, ale z hája sa prirútilo auto a zrazilo ma. A ja som bol zranený. Vážne. A potom, nemyslite na smrť?! Ja som dnes na ňu myslel dosť intenzívne. Výsledok je pre mňa jednoduchý aj keď trpký. Taký ale tiež život býva. Pre niekoho každý deň, pre mňa raz za čas. Prejdem si dnes zoznam mien v telefónnom zozname a porozmýšľam, či je tam dostatok ľudí, ktorým keď napíšem esemesku s jednou jedinou vetou, pochopia..."Ľúbim ťa". Ak si nájdem dosť potrebných anjelov, ktorým môžem napísať úprimnú správu a naozaj to tak myslieť, myslím, že sa už toho auta báť nebudem . Aspoň nie tak ako keď tam tých mien bude málo. To je potom v háji!
5.26 som začal pracovať. Normálne pijem svoju prvú rannú kávu o 6.00. Dnes som pil prvú kávu s kolegovou ženou, ktorá dobehla o 6.25 (išla asi 45 minút peši) s vystrašeným výrazom na tvári a odhodlaním "mňa si zober, nechaj môjho muža, mňa si vezmi, zubatá jedna!" (Ono Angličania vždy trošku preháňajú). Prišla, zavolali sme sanitku a ona ho krásne upokojovala. Musím sa priznať, že aj mňa. Vendulka utešiteľka ako vyšitá. Jeden pohľad a človeku sa lepšie dýcha, jedno pohľadenie a človeka už nič nebolí (aspoň na duši nie!). Nasadali do sanitky a ona ho držala za ruku. Dala mu pusu a potom už som nič nevidel, zavreli dvere. Keď sa šéf o 11.00 vrátil z Birminghamu (viem si predstaviť, aké rýchlosti sa mu ukazovali na tachometri!), jeho žena ho privítala bozkom.
Čo myslíte. Nad čím rozmýšľam? Šéfova žena má vlastné kvetinárstvo a kolegova žena je upratovačka. Ja rozmýšľam, kde je nejaká kvetinka pre mňa? Kde sú všetky láskavé upratovačky?
Úsmev. Dnes mi nechýba. Ja ho používam aj v situáciách niekomu nepríjemných, divných, šedivých. Myšlienky ale lietajú v podzemí a nedajú mi pokoj. Idem si dať kratučký šlofík, nech sa prebudím do krásneho popoludnia. Zdravého a farebného. To by aj na dnes stačilo. Ale neodpustím si poslednú sťa by múdrosť. Včera ma strašne bolelo rameno. Dnes sa cítim fyzicky na výbornú. Všetko zlé je na niečo dobré?