Za chvíľu došli na aute ďalší traja. Mladý amík (taký ten typický, so šiltovkou, žuvačkou a strapatými vlasmi). Ďalší šľachovitý vyhadzovač a ešte jeden hispánec. Pomer bol 3-2-1. Vo farbách to bolo čierna (vyhadzovači), biela (američan a ja) a ten jeden mexikánec, ktorý tam bol vtedy s nami prvý krát. Bolo to v americkom hlavnom meste. Sťahovali sme nábytok. Práca ťažká, dobre platená.
Platená na hodinu. Tak sme to naťahovali. Záchod, občerstvenie, záchod, ale nie dlho. Vyhadzovači chytili každý jednu veľkú skriňu, stôl alebo niečo iné, ťažké. My ostatní sme sa trápili vo dvojici, striedavo sme si jeden dávali pauzu. Bolo toho veľa, ale išlo to ako po masle. Z dodávky von-k výťahu-na piate poschodie-do cieľa-dole pre ďalšie-z dodávky von....
Nábytku ubúdalo. Všetko išlo ako po masle. Až prišla ona. Skriňa najväčšia, najťažšia a najotravnejšia. Niesli sme ju ja, mexico (čítaj mechiko) a jeden vyhadzovač. Otáľali sme sa s ňou dlho. Dotiahli sme ju až k výťahu a tu sme sa začali okúňať ešte viac. Postavili sme ju. Stáli sme tam ako ona a kukali striedavo na seba, na výťah, na ňu a tak dookola. Akosi nám to nesedelo. Začali filozofie. "Mali by sme to otočiť takto a takto posúvať". Márne. "Možno by sme to mali takto natočiť, takto popotiahnuť, znovu natočiť a takto postaviť." Nie. "Skúsme to takto, na silu to pretlačiť, ja nevidím inú možnosť". Skúšal som. Ale nie! Nie nie a nie. Ani za jednu veľkú skriňu! To už sme sa tam zišli všetci "profesionáli". Postupne každý navrhol svoju variantu a potom to vyskúšal. Ani za nič. Vždy chýbal kúsok. Už sme začínali mať aj obecentstvo, keďže to bola nejaká administratívna budova a veľa kravaťákov sa postupne aj zapájalo do problému.
Ale márne. Už to začínalo byť trošku na nervy. My sme sa už tešili na koniec šichty a tá sa blížila, možno už mohla byť, nebyť tejto prekliato ťažkej a ťažko prekliatej drevenej veci. Už sme sa tam trápili asi hodinu, keď sa došiel pozrieť aj pán, ktorému tá vec patrila, tak ako ostatné. Trošku sa nevedel dovtípiť, za čo nás platí, keď tam len tak stojíme a lamentujeme. Ešte dodám, že tam vtedy nebolo možné použiť schody, jediná šanca viedla cez výťah!
Muž v okuliaroch sa zamyslel, po pár sekundách skúsil jeho verziu a nás všetkých "profesionálnych sťahovákov" by ste vtedy mohli strčiť do tej trojmilimetrovej medzierky, ktorá bola medzi tou skriňou a stropom toho výťahu!! Netrebalo vykrúcať, natáčať ani tlačiť. Jednoducho stačilo ju tak po stojačky posúvať po zemi!
Doteraz neviem, či na to prišiel preto, že pred tým ako začal robiť právnika sťahoval niekoľko rokov nábytok alebo už pred tým s tou skriňou podobný problém mal? Alebo to bolo jednoducho tým, že mal to čo my ostatný nie? Sedliacky rozum, inú farbu a trošku šikmejšie oči?
PS : Autor sa nesnaží vyzdvihovať ani zatracovať žiadnu farbu pleti, len popisuje humornú udalosť.
