Správy to zachránia

Prišli sme na autobusovú stanicu v Londýne s nádherným pocitom odchodu na Slovensko. Na vianoce. Autobus prišiel a odišiel, bez nás. V práci na hovno. Rok začína kvalitne.

Chorobu si predávame jeden na druhého. Predávam foťák, teším sa z prvého úspešného predaja na e-bay, až do chvíle, keď ho pošlem do Nigérie ľuďom, ktorí zaň nikdy nezaplatia. Podviedli ma a nikto mi nepomôže. Ako útecha prichádza telefonát od prevádzkovateľa mojej kreditnej karty, že zastavili neoprávnenému použitiu. Beriem to ako znamenie, už sa bude dariť!

Správy od iných ľudí, ako sa im nedarí mi nepomáhajú. Cítim, že ja som na dne, nie oni. Keď sa človek ľutuje, nemôže ľutovať iných. Odchádzam na dovolenku do Dubaja. Prvýkrát to nevyšlo, nestihli sa vybaviť víza. Letenky prepadajú, kupujú sa nové. Druhý pokus prebieha v znamení úspešného roka, ostávame v Londýne.

Prší.

V práci stále na hovno, nič ma nebaví. A predsa je tu iskierka nádeje, že bude lepšie. Že vlastne lepšie je. Pozerám správy, vidím mŕtvoly, krádeže, choroby a zneužívania. Je mi akosi ľahšie.

Napadajú ma iba dve možnosti. Buď podľahnem tlaku debilných náhod, alebo si pozriem večer opäť zlé správy zo sveta a uvedomím si, že všetko je vlastne dobre. Všetko je relatívne. Aj zlé obdobie.

Jediné čo teraz nepotrebujem je samota. Micka príde z práce za dve hodiny. Prečkám. Niekedy neostáva nič iné. Správy pozrieme spolu a po nich pôjdeme na večeru. Na nejakú pikantnú, nech vypálime pretrvávajúce nervy.

A zajtra sa zobudím do nového dňa vyplneného modrou oblohou a vtipmi z rádia. Správy večer nepozerám, nebude ich treba...

Treba si vravieť, svet sa zbláznil, nie ja.