U šéfa na oslave

Narodeninová párty môjho šéfa ženy. Nemalo by sa vravieť koľko rokov mala, tak to nepoviem ale napíšem, štyridsať. Ako bolo? Nuž bol som tam jediný neangličan (ešte tam bol jeden Škót v sukni) a tak to asi iba mne prišlo tak ako všetci čo tam boli...sucho!

Dom aj s obrovskou záhradou a takou malou "cottage" na jej konci a garážou vedľa domu mal hodnotu vyše milióna pravých anglických libier šterlingov a tak začiatok oslavy bol jasne v znamení och-kania a waaau-kania a iných afektovaných anglických zdvorilostných fráz a pochváľ a pretvárok. Teda pretvárky to neboli prvých pár minút, ale keď niekto ochká ešte aj po dvoch hodinách, to už neviem definovať inak. Nechám na vás a vašej predstavivosti, či by ste dokázali celý večer niekomu chváliť záhradu...aj keď bola obrovská a pekná a ááách akááá supééér (kto vie ako Angličania vedia preháňať, vie, kto nie, asi bude musieť počkať na niekoho, kto to opíše lepšie).

Keď sme preskočili to chválenie prešlo sa na jedlo. Takže sme začali od znova. Aké nádherné jedlo, ako veľa, ako krásne pripravené a dllllho dlho ešte po jedle sa chválilo. To jedlo. Boli tam asi tri torty, potom dva druhy šalátu, cestoviny, ryža, plátky mäsa, ryby, ovocie, zemiaky uvarené v šupke a proste z každého rožku trošku, ako to už na párty býva.

Potom prišiel syn a pripravil darček mame, čo bolo veľmi "sweeet" a zaspieval naživo dve pesničky. Na konci sme si zaspievali "Happy birthday" a začala sa posledná fáza, opúšťanie. To znamená, že sa začalo znova chváliť. Záhrada, jedlo, ako krásne spieval syn a tak proste všetko. Ostávali tí čo sa stihli opiť a tí už tancovali a békali, čo mi konečne začalo pripomínať zábavu. A išlo sa domov.

Všetky podobné oslavy, na ktorých som sa zúčastnil boli presne takéto isté. Bavia sa na ich spôsob a aj keď mne to príde strašne neosobné, je to ich vec, u mňa to ale vyvolalo chuť porovnávať. Bohatých a nadradených Agnličanov a nás, ako by som to hneď naznačil ako to dopadne, super nádherných Slovákov.

Skúsim to zahrnúť do tohto konca mojimi slovami a tým, čo ma zrovna napadne...

Vadí mi, že u nás sa neďakuje a nechváli tak ako tu. Ale ešte viac mi vadí, keď niekto chváli afektovane hodinu to, čo sa dá v jednej vete.
Ľudia u nás sa neusmievajú (návrh pre ľudí, ktorí robia tieto závery - pošlite ich za mnou, ich doslova vysmejem!). Ľudia tu sa neusmievajú, kým sa nemusia.
Keď sa vás tu niekto opýta ako sa máte (a to sa spýta pri každom jednom stretnutí) je nezdvorilé povedať, že zle. U nás každý povie, že je na hovno a ja sa pýtam, nie je to otvorenejšie?
Ľudia tu majú dosť peňazí a nepočujete ich rozprávať o inom ako o tom, kde je aký "deal". My sme chudobnejší a predsa vieme míňať aj to čo nemáme (či to iba ja som taký?)

Závisť, ohováranie a všetky ostatné "zlé" vlastnosti tu nájdete presne v takej istej miere ako u nás a vlastne všade na svete. Tieto sú ale z mojich skúseností typické pre inglišmenov. Arogancia, afektovanosť, pretvárka a tá známa suchota (tú by ste pochopili, keby ste boli so mnou na tej párty).

A keď už škatuľkujem, tak tie naše typické by mohli byť azda jednoduchosť, sebapodceňovanie, otvorenosť a ufrflanosť. (alebo dobrosrdečnosť, úprimnosť, skromnosť a večná ochota?)

Aký je výsledok a pointa? Výsledok si určite sami, pointa veškerá žádná. Azda len podpora tých, čo už už sú na tenkej hranici medzi "ísť domov" a "ostať a bojovať v zahraničí". Hlavne pre niektoré mladé slečny pracujúce ako slúžky (pardón au-pair) a hryzúce si do jazyka každý deň. Nie je hanba sa proste vrátiť domov. Ku rodine, Horalkám a našim krásnym zvykom!