Vidím! Vidím! Vidím!

Vstúpil som do sprchy. Otočil kohútikom. Naniesol na seba sprchový gel. Zmyl som ho zo seba. Potom som si dal na ruky šampón. Zatvoril som oči (to robím od čias, keď ma ako dieťa vždy šampón štípal, bože ale som sa naplakal) a začal umývať hlavu. Potom som si vodou zmyl z vlasou zbytky šampónu a otvoril som oči.
Des. Panika. Stres. Strach.
Stál som tam nahý, osamotený, mokrý a slepý ! Trvalo to asi 1 sekundu, za ktorú som si ale prebehol v hlave, že už nikdy neuvidím úsmev pyšných rodičov, západ slnka, nádherné ženské krivky...počkať, už nikdy neuvidím ženu? Už nikdy? Žiadnu? No počkať počkať. To sa predsa nemôže stať!
Toto mi trvalo asi tú pomyslenú sekundu, kým som si uvedomil, že dôvod prečo nevidím nič, aj keď už mám otvorené oči boli len už dlhšie neostrihané vlasy, ktoré mi v tej rýchlosti narástli až po nos a ako som dnes zistil, vedia ma pekne vystrašiť.

Vrátil som sa do izby. Zapol počítač a píšem. Píšem šťastný. A asi sa hneď potom pôjdem poprechádzať. Možno stretnem nádhernú ženu, možno uvidím nádherný západ slnka, možno uvidím niečo iné, krásne, hlavné ale je, že to uvidím!
Just don't worry, be happy a feel good!