Z posledných síl

Niekedy sa to proste stane. Človek sa zobudí a necíti sa dobre. Nestáva sa nám to často, ale keď sa to stane, stojí to väčšinou za to. Musia sa o tom dozvedieť všetci a tým myslím úplne všetci. Musia predsa vedieť, že " zomierame ", " dožívame ", " máme kŕče a strašné bolesti ", " nemôžeme spať" , " nechutí nám jesť ", " dokonca sme nešli ani do práce " a ak som to ešte nespomínal " zomierame "! Všetci tak trošku veríme tomu, že tým, že to niekomu zavesíme na nos, tak trošku sa nám uľaví. A ak nie, skúsime to opäť. Potrebujeme opateru a často z horúčok kričíme na naše nežné polovičky " čajííík ", " nové tričkooo ", " čajíík ", " vyvetrááť ", " je mi zlééé ", " čajíík "....a čo je asi najhoršie, keď nám z úst vybehne, že " mamíííčkááá". To sa potom ťažko vysvetľuje, že to bol len vtip. Máme radi, keď sa o nás niekto stará a tak trochu nám to dovoľuje vrátiť sa späť do detstva. Sme večné deti a tak to proste je.

Jedno je pravda. Ak je chorá žena, aj dva týždne, prebehne to celé tak nejako v tichosti. Zato my, nám stačí jeden deň. Nádcha, bolesti hlavy (často zabúdame, že sme deň predtým namiesto posledného pohárika hodili do seba ešte tri!), troška kašľu, nejaká horúčka či nedajbože všetko dokopy. Sodomagomora.

A teraz potrebujem morálnu podporu. Je to iba môj postreh, alebo sme my chlapi v tomto naozaj padavky. To ani nespomínam pôrod a krv a injekcie a to, aká zima im musí byť, keď si v zime oblečú sukňu, nebodaj výstrih. Obdivujem, smekám klobúk. Ale prečo? Nemali by sme byť my tí silnejší?

A áno, aj včera som písal o chorobe. Veď práve o tom hovorím. Micka išla do obchodu a nechala ma tu samého. Si asi nevšimla, že "asi zóó-miéé-rááááám!"