Zasnívaný bloger (alebo vysnívaný?)

Písmo: A- | A+

To iba ja nikomu neverím? Ešte niekto chce obabrať systém? Ani vás to v práci nebaví a chcete žiť inak, pre začiatok aspoň bez tej práce?

Posledných pár rokov sa snažím viac menej iba o jedno. A nedarí sa. Hľadám si prácu, ktorá by ma bavila a dovolila poľahky vychovať deti a kúpiť sem-tam žene nejaký darček. Ani dovolenka by nebola zlá!

V skutočnosti roky letia, ja som opäť v Londýne a znovu makám. Mučím sa v malej ale zato posratej požičovni áut. Dovolenku trávim na Slovensku a plánovaniu rodiny sa zatiaľ s úspechom vyhýbam. Prácu si hľadám najnovšie tak, že o nej píšem, vám. Mám predstavu, že si prevediem do skutočnosti môj celoživotný sen, že začnem zamestnávať ľudí, ktorých budem mať nesmierne rád. A aj oni mňa. Zavolám im vždy pred odletom na nejakú novú destináciu, že ako to ide? No a oni budú mať dosť času mať v práci leháro, keďže ich šéf bude opäť niekde pri pivku, pod slniečkom a hlavne ďaleko. Učil by som sa hrať na gitare a maľovať, hej maľovať by som chcel. Iba tak, pre svoju radosť. A možno by som aj niečo napísal. Vždy po raňajkách, alebo po šlofíku by som niečo vytvoril. Možno by som iba tak vkladal do slov to čo robím. Písal by som o živote, o jeho kráse, o tom aký je farebný...taký profesionálny bloger.

Hmm. A veľmi by ma bavilo vracať sa takto oddýchnutý do obľúbenej krčmičky, kde by som sa stretol s mojimi kamarátmi, pozorne by som ich počúval, tie ich každodenné nervózne príbehy a kde sa komu čo zlé stalo, potom by som im zas a znovu porozprával, ako sa to má robiť. Ako sa dá žiť život bez problémov, žiť so zmyslom, v pohode.

Mám jedného priateľa, ktorý býva na severe Londýna. Ja som na juhozápade. Nikdy nemáme čas sa stretnúť a tak si volávame. Vždy ma prekvapí nejakým podnikateľským plánom, vždy si myslí, že už našiel to ako odrbať systém. A potom mu volám, že čo a ako a on ma vždy uistí, že to bol naozaj dobrý plán, ibaže nevyšiel. Vždy ma tým poteší, teda nie tým, že mu to nevyšlo, ale tým, že nie som sám. Aj iní si myslia, že niečo vymyslia!

Prečo nikomu neverím? Ľudia čo niečo dokázali väčšinou tvrdia, že jednoducho začali robiť to čo ich najviac baví, že si išli za svojím a nepočúvali žiadne negatívne ohlasy, že to dokázali z ničoho a bla bla bla. Prdlajs. Samozrejme vždy dodajú, že si to zaslúžia, že tvrdo na tom pracovali, makali od rána do večera. Vadí mi tam slovíčko jednoducho. Veľmi!

Ja nechcem veľa, chcem iba žiť. Možno som sa narodil do zlej doby. Mne by sadla taká bez peňazí, kde sa naješ za dobré skutky a úsmev, alebo aspoň, kde to bude jednoduchšie. Na tomto svete je to nefér. Veď ja chcem iba existovať, chodiť, vidieť, cítiť a môžem? Veď nemám kvôli práci čas! Profesionálne si užívať, rozčuľovať karieristov, odfajkovať si sny a podpichovať kamarátov otázkami o koľkej končia v práci, lebo ja už mám veget (to by bolo tak o deviatej ráno, alebo nech sa vyspím, o desiatej)...

Ok, takto to ďalej nepôjde, dobre to viem. Teraz by sa mi hodil záver, kde vám naznačím ako som to dosiahol. Doživotný život bez stresu. Ibaže to by bolo príliš jednoduché a tak to nefunguje. Naznačím iba jedno, snívajte. A vlastne ešte jedno, vydržte.

Ešte ma napadlo, veril niekto tomu, že sa v tomto článku niečo dozvie?