Žena, muži a priateľstvo?

Muži a ženy.
Muži z jednej planéty.
Ženy z úplne inej.

Žijeme dva rozdielne svety. Máme radi iné veci. Tešíme sa z iných vecí. Inak veci vnímame. Vieme sa spoločne milovať, nenávidieť, hádať a krásne udobrovať a verím, že bez seba nemôžeme existovať. Aspoň ja tomu verím.
Ale môžeme byť priatelia? Môžeme si dôverovať a byť naozajstný priatelia?

Raz som počul názor, že to možné nie je. Ak sa dvaja, muž a žena priatelia, tak to môže trvať chvíľku, ale z jednej alebo druhej strany tam po čase vznikne niečo viac, očakávanie z niečoho viac a potom to končí. Väčšinou.

Moji dvaja najlepší priatelia sú muži. Jedného poznám 20 rokov a druhého 12. Stáva sa, že nie sme v kontakte týždeň, mesiac, rok, dva...potom sa stretneme, zväčša vypijeme nejakú fľašku dobrého alkoholu a ideme ďalej. Necítime žiadnu odluku.
Toto isté cítim s mojou prvou láskou. Na tú sa vraj nezabúda a je to tak. Mali sme päťročný vzťah a krásne spoločné časy. Teraz sa kamarátime.

Ostatné kamarátstva? Prišli, boli súčasťou môjho života a znovu z neho vystúpili. Mne to vychádza, že to so ženou aj môže fungovať, ale až potom, ako sme sa spoznali úplne. Duševne aj fyzicky. Až potom ako tam bolo to "niečo viac".

Môžem byť ale priateľ aj s tebou? Ženou, ktorú som stretol len nedávno? Ženou, ktorú nemilujem? Áno, rád s tebou pôjdem do kina, prečo nie? Na kávu? Ok. Sex? Jasné! Na dovolenku? Nuž ok, ale úprimne? Už teraz viem, že z môjho života po čase vystúpiš. Má teda zmysel sa ti otvárať? Dovoliť ti nakuknúť do mojej duše?

Asi to je tak, ja ostanem so svojimi kamarátmi, s našimi blábolmi pri pive a ty si budeš musieť nájsť nejakú kamarátku, alebo kamaráta, ktorý verí na tento druh priateľstva. Ja neverím. Ja verím, že moja najlepšia kamarátka bude matka mojich detí.
Ale to už ty budeš len minulosť.